Názov „Studená vojna“ je trochu zavádzajúci; film je v skutočnosti o láske a takmer o ničom inom. O láske osudovej a komplikovanej; speváčka Zula a skladateľ Wiktor nedokážu žiť spolu, ale zároveň sa fatálne priťahujú a nevydržia byť ani jeden bez druhého.
V jednej chvíli hovorí Wiktor Zule: „Láska je láska a hotovo“. Film sa vezie na takej silnej romantickej vlne, že ani inú alternatívu nepripúšťa. Ale nie každý uverí v lásku tak neochvejne. Čo tým chcel Pawlikowski ukázať? „Typ vzťahu, ktorý je vlastne celý čas tak trochu vojnovým stavom. Dve silné, nepokojné osobnosti, veľmi rozdielne, dva extrémy. Zula i Wiktor majú aj iných milencov, vzťahy, manželov a manželky, ale časom si uvedomia, že im nikto iný nebude taký blízky, pretože navzdory všetkým historickým a zemepisným prekážkam ich nikto iný tak dobre nepozná. Zároveň pre seba navzájom predstavujú jedinú osobu, s ktorou, paradoxne, nemôžu byť.“ Otázku, nakoľko je to dané politickou situáciou a okolnosťami a nakoľko bazálnou nekompatibilnosťou, necháva naschvál nezodpovedanú. „Preto je to také neuchopiteľné,“ hovorí. „Veľkou otázkou nakoniec zostáva:, Môže existovať láska, ktorá vytrvá? Môže byť trvalejšia ako život, história, tento svet?' Myslím si, že záver filmu dodáva ich láske akýsi transcendentálne rozmer.“ Je tento koniec nevyhnutný? „Netuším,“ odpovedá Pawlikowski. „Myslím si, že áno.“
1949-1964: Chronológia s medzerami
Film Studená vojna zachytáva obdobie pätnástich rokov a hoci je chronologický, sú tam časové skoky. Vynechané sú celé roky, dej je prerušovaný čiernou obrazovkou a titulkami s údajom o mieste a roku; prázdne miesta si musia doplniť diváci sami.
Pawlikowski vysvetľuje, že túto cestu zvolil preto, „aby nemusel príbeh rozprávať pomocou zlých scén so zlými dialógmi. Často sú filmy, predovšetkým životopisné, zaťažené nutkavou potrebou zahltiť informáciami a vysvetľovaním – a rozprávanie príbehu sa zmrští na sled príčin a následkov. Pritom život je plný toľkých skrytých príčin a nepredvídateľných následkov – toľkých mnohoznačností a záhad, že nie je jednoduché priblížiť ho iba ako konvenčnú drámu príčin a následkov. Oveľa zaujímavejšie je ukázať len silné a významné momenty príbehu a diváci si ho už doplnia vlastnou imagináciou a životnými skúsenosťami. Som rád, keď môžem z príbehov vyextrahovať silné prvky, postaviť ich vedľa seba a nechať divákov, aby si ich zažili a našli si vlastnú interpretáciu príbehu, bez toho aby sa cítili manipulovaní.“
Výsledným efektom je, že aspekt nepriazne osudu ovplyvňujúcej oboch milencov – všetky nedorozumenia či zamlčovania – sa odráža v samotnej štruktúre filmu. Publikum si musí jednotlivé čriepky poskladať dohromady, rovnako ako filmové postavy.
Dejisko: Východ proti Západu
Poľsko, 1949: Na začiatku filmu sa krajina ešte stále snaží spamätať z vojny. Na vidieku nemajú elektrinu. Varšava je v troskách. Wiktor s Irenou cestujú po Poľsku ako hudobní etnografi a hľadajú autentický folklór. Výsledkom projektu je úspešný súbor Mazurek. Čoskoro ho však kooptujú aparátnici.
Východný Berlín, 1952: Mazurek, ktorý teraz spieva ódu na Stalina – tak ako to požadoval minister kultúry – dostal pozvanie na medzinárodný mládežnícky festival vo východnom Berlíne. „Dnes Berlín, zajtra Moskva,“ sníva Kaczmarek, aparátnický šéf súboru. Wiktor to vníma inak. Toto je okamih, na ktorý čakal, jeho jedinečná šanca emigrovať. Východný a Západný Berlín v tej dobe ešte nebol rozdelený múrom. Oficiálne to ešte bolo otvorené mesto, ale keby ste boli z východnej časti a vychytili vás Rusi, skončili by ste vo väzení. Wiktor vie, čo riskuje, keď prejde do západnej časti. Je si tiež vedomý, že už sa nikdy nebude môcť vrátiť späť a že sa mu život navždy zmení. A Zula to vie tiež... neukáže sa. Wiktor prechádza na Západ sám.
Kto boli reálni Wiktor a Zula
Film Studená vojna je venovaná rodičom samotného režiséra Pawlikowského a sú to ich mená, ktoré nesú hlavné postavy filmu. Skutočný Wiktor a Zula zomreli v roku 1989 tesne pred pádom Berlínskeho múru. Predchádzajúcich štyridsať rokov sa spolu schádzali a rozchádzali, hľadali sa a ubližovali si na oboch stranách železnej opony. „Obaja boli silní a skvelí ľudia, ale ako pár boli jedna veľká nekonečná katastrofa,“ komentuje to Pawlikowski.
Pokiaľ ide o faktografické detaily, autorov fiktívny pár sa od toho skutočného dosť líši. Pawlikowski sa myšlienkou na to, ako vyrozprávať príbeh svojich rodičov, zaoberal skoro desať rokov. Ako čo najlepšie zachytiť všetky ich stretnutia aj rozchody? Ako si poradiť s tým, že sa príbeh odohrával počas takej dlhej doby? „Ich život nemal žiadnu jasnú dramatickú linku,“ hovorí k tomu, „a hoci sme si boli s rodičmi vždy veľmi blízki – som jedináčik – čím viac som o nich po ich smrti premýšľal, tým menej som im rozumel.“ Napriek ťažkostiam sa nevzdával a snažil sa zachytiť záhadu tohto vzťahu. „Za svoj dlhý život som toho videl veľa, ale príbeh mojich rodičov zatieňuje všetky ostatné. Sú to tie najzaujímavejšie dramatické postavy, na aké som kedy narazil.“
Aby mohol nakoniec film natočiť, nemohlo to byť o jeho rodičoch. Spoločné rysy ukázal vo výsledku na veľmi všeobecnej rovine: „povahová nesúrodosť, neschopnosť byť spolu a zároveň túžba po tom, byť spolu, akonáhle ste odlúčení.“ Ďalej: „ťažkosti života v exile, zachovanie seba samého v inej kultúre“, „aké ťažké bolo žiť v totalitnom režime, odolať pokušeniu a zostať čestný“. Výsledkom je silný, znepokojujúci príbeh voľne inšpirovaný „zložitou a ničivou láskou mojich rodičov,“ ako to opisuje Pawlikowski.
Režisér Paweł Pawlikowski
Narodil vo Varšave, ale keď mal štrnásť rokov, Poľsko opustil. Najskôr išiel do Veľkej Británie, potom do Nemecka a Talianska a nakoniec sa v roku 1977 vrátil do Británie a usadil sa tam. V Londýne a Oxforde študoval literatúru a filozofiu. Koncom osemdesiatych rokov začal točiť dokumentárne filmy pre BBC. Jeho dokumenty, napr. From Moscow to Pietushki, Dostojevský na cestách, Srbský epos a Tripping with Zhirinovsky, získali rad medzinárodných ocenení, o. i. Emmy a Prix Italia.
V roku 1998 sa Pawlikowski nízkorozpočtovým televíznom snímkou Twockers presunul k hraným filmom. Nasledovali celovečerné filmy Posledné útočisko a Moje leto lásky, ku ktorým napísal scenár a tiež ich režíroval. Oba získali cenu BAFTA (British Academy of Film and Television Arts) i rad ocenení z medzinárodných festivalov po celom svete. V roku 2011 natočil snímku Žena z piateho poschodia. Jeho film Ida získal v roku 2015 Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film, odniesol si päť ocenení z udeľovania Európskych filmových cien, cenu BAFTA a Goya a rad ďalších ocenení. Kvôli dokončovaniu tejto snímky sa v roku 2013 Pawlikowski vrátil späť do Poľska. V súčasnosti žije vo Varšave, kde na Wajdovej škole vyučuje réžiu a scenáristiku.
Text a foto: Aerofilms/ KVIFF Distribution