Gotická katedrála Notre-Dame v Paríži leží uprostred mesta na ostrove Île de la Cité obtekanom Seinou. Postavili ju na mieste, kde predtým stála bazilika zo 6. storočia, ktorá bola sama vztýčená na mieste predchádzajúcich pohanských kultov.
Budovanie a forma
O stavbe katedrály rozhodol parížsky biskup Maurice de Sully v roku 1159 a jej základný kameň položili v roku 1163. Chrámové lode a priečelie dokončili v roku 1200, následne dobudovali hlavné veže (avšak bez inak bežných špicatých striech) a ostatné časti. Celú katedrálu sa podarilo dostavať v roku 1345, teda po 182 rokoch.
Katedrála patrí k skvostom európskej stredovekej architektúry. Zaujímavosťou je prechod od pôvodnej neskororománskej ku gotickej architektúre v jej štruktúre. V spodnej galérii chrámu sú tri impozantné portály – Svätej Panny Márie, Posledného súdu a Svätej Anny a nad nimi je tzv. Galéria kráľov s 28 sochami starozákonných židovských kráľov. Na priečelí je ružicové okno s priemerom desať metrov. Stredný pás je dekorovaný sochou Madony s dieťaťom v strede a sochami Adama a Evy po oboch stranách.
Historický symbol
Počas celej svojej histórie bol Notre-Dame miestom dôležitých náboženských a politických udalostí. Prebiehali tam korunovácie kráľov, zasadal tam stavovský parlament, v roku 1455 tam rozhodovali o rehabilitácii Jany z Arku. V roku 1572 sa v katedrále odohrala svadba Margaréty z Valois a Henricha IV, ktorý s ňou vyženil Francúzsko. Ako protestantský hugenot však nemohol predstúpiť pred oltár so svojou nastávajúcou, ale pozoroval vlastný sobáš od vstupných dverí.
Veľká francúzska revolúcia v roku 1793 odštartovala zlé časy pre katedrálu. Revolucionári zničili a vyrabovali interiér a sakrálny objekt premenili na „chrám rozumu“. Rozbili aj všetky sochy biblických kráľov na priečelí, pretože ich považovali za francúzskych monarchov. Aj keď sa situácia upokojila a v roku 1804 v katedrále pápež Pius VII. korunoval Napoleona Bonaparta za cisára, zostala v dezolátnom stave. Uvažovalo sa dokonca, že poškodenú stavbu zbúrajú.
Revitalizácia v modernom veku
Obrat v osude parížskej katedrály nastal aj vďaka popularite románu Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý publikovali v roku 1831. Záujem a podpora verejnosti pre záchranu pamiatky sa prejavili v úspechu verejnej finančnej zbierky na jej obnovu.
Rekonštrukciou poverili architekta Eugene Viollet-le-Duca. Hlavy zničených kráľovských sôch sa medzičasom našli pri výkopových prácach na inom mieste Paríža a diela sa vrátili na svoje miesto. Katedrálu teraz zdobia aj chrliče odvádzajúce dažďovú vodu, ktoré navrhol Viollet-le-Duc v tvare rôznych fantaskných figúr.
Notre-Dame je opäť stredobodom počas sviatočných a vážnych chvíľ v živote francúzskeho národa. Slúžili v nej veľkú ďakovnú omšu po oslobodení Paríža v roku 1944, v roku 1980 tam celebroval slávnostnú omšu pápež Ján Pavol II. Do tragického požiaru 15. apríla 2019 navštevovalo katedrálu až okolo 13 miliónov ľudí ročne, ktorí si mohli z oboch jej veží vychutnávať výhľad na metropolu.
Veľký pondelkový požiar rezonoval ako kultúrna tragédia na celom svete. Francúzsky prezident Emmanuel Macron vyjadril zármutok nad ničivým nešťastím slovami: „Tak ako všetci naši krajania, aj ja som zarmútený, keď vidím, ako horí časť každého z nás.“ Vďaka miestu Chrámu Matky Božej v histórii a umení to možno nepochybne vztiahnuť na každého príslušníka západnej civilizácie.
JF/TA
Obrázky – Pixabay: Wiesław Grąziowski, Marieta Pancheva, Kirk Fisher
