Umelecká generácia Alexeja Vojtáška (1952) vstupovala na pôdu slovenského výtvarného diania na začiatku 80. rokov 20. storočia. Bolo to obdobie poznačené vysokou vyspelosťou znovu sa rodiaceho moderného umeleckého prejavu, v ktorom sa na pozadí tradične preferovaných civilistických motívov črtala už výrazná silueta individuálnych umeleckých osobností.
Počiatky s figuralizmom ženského tela
Alex Vojtášek začínal ako grafik, figuralista. Ústredným motívom jeho grafík bola žena – múza, žena – eruptívna energia, žena – famme fatale (osudová žena), túžiaca po každom novom prejave života a diania v ňom.
Prostredníctvom anatomicky prepracovaných postáv vyjadroval umelec vlastnú vnútornú umeleckú vášeň a silu, túžbu po poznaní a ovládaní bezhraničného univerza (napr. cyklus Pulz života). Pre Vojtáška sa stalo ľudské telo určujúcim objektom a umeleckým mediátorom. Katalyzátorom jeho tvorby bola pritom aj antická a renesančná kultúra.
V ľahkosti virtuózneho kresliarskeho gesta však nenašiel absolútne uspokojenie a odpovede na otázky, ktoré ho znepokojovali a ktoré chcel preskúmať a zodpovedať vo svojej umeleckej tvorbe.
Pod vplyvom majstrov: hľadanie krásy v škaredosti
Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave vtedy pôsobili skvelí majstri – umelci, akými bol prof. Albín Brunovský ovplyvňujúci svojím fantazijným realizmom a virtuóznym umeleckým podaním nielen slovenských umelcov, ale aj zahraničných svetovo uznávaných grafikov. V maľbe to boli Ján Želibský, neskôr aj Milan Rašla, v sochárstve Tibor Bártfay, Rudolf Uher, Jozef Kostka, Klára Patakyová, Ján Kulich, Ľudmila Cvengrošová a ďalší.
Bolo to obdobie znovuzrodenia a uvoľňovania umeleckej fantázie, obdobie skúmania nielen nových pokrokových technických prvkov, ale aj návratu k starým kultúram, objavovania pradávnych, starých svetov s pohľadom aj do tých vesmírnych, nekonečných. Mnoho záležalo na vnútornej sile a presvedčení umelca, jednak o vlastnej umeleckej originalite a poslaní, jednak o význame celého umeleckého snaženia.
Pod vplyvom nových informácií sa na povrch dostávali aj neznáme, často aj negatívne energie, ktoré deštruovali zaužívaný pohľad na krásu. Krása a škaredosť sa postupne začali prelínať do jedného celku, čím dali podnet na vznik nového, modernejšieho ideálu krásy.
Krása sa pretransformovala na vnútorné svetlo vyžarujúce navonok prvok zaujímavosti, nezvyčajnosti, novotvarovosti a istej animálno-živočíšnej hybridizácie.
Aj v tvorbe A. Vojtáška sa postupne ustaľovali konkrétne prvky, symboly a atribúty, ktoré dodnes charakterizujú jeho umelecký štýl.
K vlastnému štýlu a svetu
Silná vôľa vytvárať niečo úplne nové a zároveň rešpektovať minulosť nakoniec priniesla ovocie. Neustálym porovnávaním, študovaním a skúmaním starých majstrov z obdobia renesancie, ale aj rímskych, gréckych a babylonských vplyvov A. Vojtášek vytvoril vlastný, umelecky vyzretý svet.
Tohto výtvarníka vždy zaujímali ľudia, komunikácia medzi nimi, vzájomné vyžarovanie a odovzdávanie energií, ktoré postupne ustálil do určitých umeleckých semionov, znakov, vychádzajúcich aj zo symboliky prapôvodných živlov, elementov: zem, vzduch, voda, oheň. Tieto ďalej varioval a rozvíjal s prehlbujúcim sa poznaním aj iných, mimoeurópskych kultúr. Vznikli geometricky riešené kompozície uplatňujúce tiež symboliku farieb s určitými dejmi.
Dôležitým zdrojom inšpirácie boli pre maliara diela Pabla Picassa a Paula Kleeho. Vojtáškove ženské tvary nie sú len lichotivo oblé, ale majú aj svoje ostré hrany. Kubizujúcim, ostro štylizovaným tvaroslovím predznamenávajú Vojtáškov budúci geometricko-symbolický abstrakcionizmus.
Ilustrácie a monumentalita
Alexej Vojtášek ilustroval množstvo kníh pre deti (viac ako 60, najmä pre vydavateľstvo Mladé letá), ale aj poéziu a beletriu pre dospelých. Tu mohol o. i. naplno využiť svoj kresliarsky potenciál. Spomeňme knihy Čierny obelisk (E. M. Remarque) či Púšťou a pralesom (H. Senkiewicz).
„Ako ilustrátor som prešiel dobrou školou. Musel som si naštudovať literatúru, ktorú som ilustroval, a tieto poznatky som neskôr zúročil aj vo svojej maliarskej tvorbe,“ poznamenal k tomu majster Vojtášek.
Umelcov maliarsky svet ďalej predurčili monumentálne diela do architektúry. V roku 1985 zrealizoval dve monumentálne steny pre obchodný dom Vtáčnik v Prievidzi. O štyri roky neskôr vytvoril veľkorozmernú monumentálnu kompozíciu pre Dom obuvi Baťa v Bratislave – šesťmetrovú abstraktnú keramickú stenu v priestoroch schodiska.
„V tomto období (1985) som mal aj samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka, kde som vystavoval aj drevené sochy. Prišla tam aj televízia a chceli výstavu spropagovať, no nakoniec to neodvysielali. Bol som ‚stavovskýʻ grafik, teda vyštudovaný grafik a ilustrátor,“ poukázal výtvarník na absurdné „totalitné“ kritérium, ktoré neakceptovalo všestrannosť umelca. Zrejme aj táto skúsenosť, hoci neveľmi pozitívna, definitívne nasmerovala A. Vojtáška na dráhu maliara.
Hemženie života ako zdroj poznatkov a inšpirácie
Postupným zjednodušovaním konkrétnych tvarov sa kompozícia Vojtáškových obrazov nielen tvarovo odľahčila, ale spätne nadobudla aj charakter naratívneho stredovekého „hemženia“, aké vidíme napr. na obrazoch Hieronyma Boscha (Vojtášek: Znamenia – všetko sa mení; O čom sníva alchymista; Ovocie má rado mňa). Stalo sa tak pod vplyvom pribúdajúcich vedomostí a odhalených právd, pre ktoré má autor špecifický názov „kontaktná filozofia“ – filozofia toho, čo žijeme a vyjadrujeme.
Napriek tomu ostáva jeho umenie plné zvláštnej mýtotvornej mágie. Dotýka sa spomienok a snov o ideálnom, harmonickom svete vo vybájenej Atlantíde a učenia starých atlantídskych majstrov (Metamorfózy – Duch, Dych, Rozpínanie, Sila, Danosť).
Cudzie vplyvy áno aj nie
Koncom 80. rokov prenikal do slovenského výtvarného umenia vplyv postmoderného umenia z Nemecka, Talianska a Francúzska. Vojtáškove obrazy a grafiky však ostali aj vtedy kompaktné vo svojom výtvarnom prejave, akoby sa ich tieto vplyvy až natoľko nedotýkali, respektíve ako keby autor predvídal príchod nových eruptívnych umeleckých názorov, ktoré neboli v súlade s klasickou, socialistickým realizmom poznačenou umeleckou scénou.
„Mám rád aj iné typy umení, než aké robím ja sám. Nemal som však pocit, aby som sa mal nechať ovplyvňovať populárnou modernou vlnou v umení. Vždy sa mi páčili diela našich klasikov, modernistov – Fullu, Benku, Hložníka a skupiny Galandovcov, ktorí vlastne priniesli európske trendy do nášho umenia. Odtiaľ som čerpal inšpirácie; nie v zmysle národnostnom, ale skôr v umeleckom, typickom pre naše územie. Som rodený Moravan žijúci na Slovensku a vždy som chcel to, čo som načerpal, zažil, videl, poznal a cítil, vložiť do svojich obrazov,“ vysvetľuje umelec.
Farby pozitívne a disciplinované
Čo pre výtvarníka Vojtáška znamená farba? Akú má v jeho diele symboliku? Vzniká spontánne alebo je dôsledkom hlbokej vnútornej analýzy?
„Ako vieme z psychologických štúdií, farba má na mentalitu a psychiku človeka veľký dosah. Každý má z jej vnímania iný pocit a na každého má iné interaktívne vyžarovanie. Farba má vplyv aj na náladu, na zdravie, má aj veľký liečivý význam. Ako maliar ovládam vzťahy medzi základnými aj komplementárnymi farbami, snažím sa, aby farba pôsobila pozitívne na človeka. Ak je farba v kompozícii doplnená ešte o ďalšie symboly, nadobúda silu a intenzitu pôsobenia,“ objasňuje A. Vojtášek.
„Ide mi v obraze o to, aby bol ladený harmonicky, aby z neho mal divák príjemný estetický pocit. Neriešim cez obraz svoju psychoočistu, ale tvorím vtedy, keď som vyslovene pozitívne naladený.
Nepreferujem ani konkrétnu farbu. Moje obrazy bývajú hodnotené ako typická ‚Vojtáškova farebnosťʻ – a práve o to ide, aby pôsobili nielen svojím vlastným rukopisom, ale mali aj vlastnú farebnú pečať. Vždy sa však snažím o určitú monochromatickosť. Na mojich dielach prevládajú jedna alebo dve farby. Keď je v obraze priveľa farieb, tak je obraz chaotický a nevyžaruje z neho harmónia,“ hovorí umelec.
Kozmické súvislosti a privilégium nadhľadu
Autor zobrazuje svetlo v podobe zlatého kotúča, cez ktorý prebleskujú jemné šrafúry latentných dotykov s univerzom. Jeho ambíciou je vyhĺbiť stopu svojej vlastnej umeleckej aj ľudskej existencie v širších kozmických súvislostiach.
Záujem o celistvosť, harmóniu v obrazoch podmieňuje aj záujem A. Vojtáška o východné kultúry podľa chápania sveta „meleta to pan“ – „staraj sa o celok“ (Periandros). Vzťah k celku bol pôvodne výsadou kráľa, aristokrata, neskôr aj filozofa a slobodného občana. Je to vzťah kozmický, vzťah k poriadku sveta, obce, aj seba samého. Platón ho vysvetľuje ako starostlivosť o dušu – epimeleia peri tés psychés.
Kozmická celistvosť, prepojenie človeka s vesmírom, s geometrickými tvarmi a líniami obrazu s presne rozvrhnutou kompozíciou vytvára krásu celku, pretože ľudská postava – v tomto prípade väčšinou žena a jej oblé tvary – dodávajú dielu človečenský, ale aj duchovný rozmer. Evokujú aj stretnutie planét vo vesmíre.
Východné myslenie, cesta k harmónii a situácia dneška
Umelca uchvacuje spôsob myslenia v exotických ázijských filozofiách vrátane vnímania čakier (obrazy Svetelný kód, Zabudnutý anjel). Očistený od konkrétnych predmetných detailov ostáva otvorený kozmickej energii a vnútorným meditáciám. „Nič nevlastním, iba myšlienku, ktorá nerušene plynie z môjho ja v chaose dezintegrácií a špiny. Chráňme si to, čo je krásne, harmonické a čisté,“ vyjadril pred rokmi v katalógu k výstave Stretnutie II.
Uvažuje aj o situácii dneška, o hektickom a dramatickom svete, neustále ohrozovanom ľuďmi, ich rozdielnymi mentalitami a názormi na život (Ante portas, Zasľúbené mesto, Brána do zasľúbeného mesta).
Vojtáškove diela žijú a prežívajú svoj život, vznik aj zánik pod jeho rukami, prežívajú všetky formy autorovho poznania a cítenia, smútok a nádej, radosť aj vážnosť. Sú celistvou „mapou“ jedného súvislého príbehu, určitého životného obdobia, odžitého vzťahu a ukončenej myšlienky.
Rýchly svet reklamy a nadčasový pohľad
Alexej Vojtášek istý čas pracoval ako dizajnér a návrhár v oblasti reklamy. „Dlho som uvažoval nad týmto spôsobom výpovede. Ale ľudský mozog a ruky sú iné ako počítače, aj keď počítače majú dôležité miesto v našom živote, najmä ako zdroj informácií.
Stretol som človeka, ktorý sem prišiel z Ameriky, a dal mi ponuku, aby som vyhotovil pre jeho firmu logo, ktoré malo byť ručne maľované. Veľmi ma to prekvapilo, ale nakoniec som pochopil, že je to dobre. Ten človek argumentoval tým, že všetko ide už cez počítače a on chce, aby ich logo bolo originálne a nieslo pečať ľudského dotyku.“
Dnes mnohé reklamy využívajú a citujú umelecké diela minulosti, napríklad od Boticelliho, Dalího, Rubľova, Warhola atď., akoby tie mali dodávať punc kvality aj súčasným aktivitám. Tieto diela sú teda nadčasové a až benchmarkové.
„Určite je snom každého výtvarníka, aby jeho diela existovali nadčasovo. Bol by som rád, keby sa aj naša spoločnosť vyvíjala tak, aby technika nepredbehla všetko ostatné, lebo potom by už po nás umelcoch, maliaroch, sochároch a iných umeleckých disciplínach, ktoré sa tvoria výlučne rukami, toho veľa nezostalo,“ uzavrel akademický maliar Alexej Vojtášek.
Mária Kovalčíková
Maliar, grafik Alexej Vojtášek
Narodil sa 13. decembra 1952 v Roudnici nad Labem. V rokoch 1973 – 1980 študoval na Vysokej škole výtvarných umení Bratislave, v oddelení grafiky a knižnej ilustrácie u Albína Brunovského. V rokoch 1985 – 1990 pôsobil ako pedagóg na VŠVU, neskôr v rokoch 1994 – 1995 na Univerzite Komenského v Bratislave na Katedre propagácie a reklamy.
Zúčastnil sa na mnohých samostatných aj kolektívnych výstavných podujatiach; jeho diela sa nachádzajú v súkromných aj galerijných zbierkach doma i v zahraničí. V roku 1985 bol ocenený na 3. medzinárodnom trienále kresby v Norimbergu, v roku 2007 získal ocenenie Identifikačný kód Slovenska. Je členom viacerých výtvarných združení. Dlhšiu dobu pôsobil v komisii Krištáľového krídla, kde bol niekoľko rokov aj predsedom výtvarnej sekcie.
Aktuálna výstava – jún 2019
