Ak vydávame miliardy z vreciek daňových poplatníkov, musíme sa postarať, aby boli vynakladané na veci, ktoré budú k prevencii klimatických zmien účinne prispievať, a súčasne nebudú Európu poškodzovať z hľadiska jej dlhodobej globálnej konkurencieschopnosti.
Musíme byť prísne pragmatickí a racionálni. Volám preto po transformácii súčasného prístupu, vychádzajúceho väčšinou z ideológie, na racionálnu politiku, ktorá sleduje ten istý cieľ – pritom však počíta, analyzuje a starostlivo vyberá najvhodnejšie a najracionálnejšie riešenie.
Čo teda navrhujem? Chcel by som predložiť štyri body, ktoré považujem za dôležité.
Po prvé: Pamätajme na pomer medzi nákladmi a prínosmi
Všetky praktické opatrenia, podporné systémy, povinné normy a pod. treba podrobovať skúmaniu z hľadiska tohto pomeru.
Pritom je potrebné zaujať pravdivý a spravodlivý postoj, prísne objektívny, s ohľadom na širšie dôsledky, a na tomto základe musíme starostlivo voliť, čo budeme a čo nebudeme robiť.
Po druhé: Zostaňme realistami
Nesmieme sa spoliehať na technológie, ktoré buď neexistujú, alebo sú zásadne neekonomické.
Napríklad v Nemecku by na zálohovanie obnoviteľnej energie po dobu 100 hodín – približne 4 dní bezvetria – batériami boli dnes potrebné investície vyše 1 bilióna eur.
Nesporne máme hľadať nové technológie a mať vysoké ambície. Avšak pri plánovaní nesmieme podliehať utopickým víziám. Uplatňovať predpoklad, že „riešenie sa nájde“, je nebezpečné.
Po tretie: Konajme globálne
Nesmieme európske akcie obmedzovať len na Európu. Pripomeniem, že globálne uhlíkové emisie v roku 2018 predstavovali 37 miliárd ton, z čoho na EÚ pripadá 3,5 miliardy ton, teda zhruba 9 %.
Zatiaľ čo EÚ znížila v minulom roku svoju uhlíkovú stopu približne o 20 miliónov ton CO2, zvyšok sveta ju zvýšil o viac ako 1 020 miliónov ton, teda 51-krát viac.
Keďže zvyšok sveta v úsilí o dekarbonizáciu za Európskou úniou výrazne zaostáva a mnohokrát používa celkovo menej účinné technológie, sú potenciálne prínosy akcií EÚ mimo Európy obrovské.
Koncepcia nie je nová. Mali by sme sa viac zameriavať na riešenie vychádzajúce z trhu, ako sú certifikované redukcie emisií (CERs), ktoré našim firmám umožňujú hľadať účinné zníženia kdekoľvek vo svete.
Po štvrté: Chráňme ekonomiku a priemysel EÚ
Vždy zvažujme dopady na ekonomiku. Nesmieme priemysel z EÚ vypudiť.
V prvom rade buďme veľmi opatrní v tom, aby naše deklarované ciele neboli pre priemyselné firmy prekážkou pri investovaní v EÚ.
Uvedomme si, že nulový uhlík by znamenal absolútne žiadne spaľovanie alebo stopercentný záchyt CO2. Realisticky vzaté, nie je dnes ani jedno z toho ani vzdialene možné a aj keď máme množstvo technológií vo vývoji, stále nemáme jasný spôsob, ako dosiahnuť ekonomiku s nulovým uhlíkom.
Počkajme s uhlíkovou neutralitou
Naše ciele by nemali byť nedosiahnuteľné; preto by sme mali jasne deklarovať, že uhlíkovú neutralitu bude možné vyhlásiť za záväzný cieľ až vtedy, keď budú dostupné a ekonomicky prijateľné potrebné technológie.
Na druhej strane, pevne verím, že by Európa mohla prispieť ešte viac, než čo by cieľ uhlíkovej neutrality EÚ predpokladal – ak budeme konať globálne. Ak sa zameriame na zahraničie, môžeme dosiahnuť ešte väčší pokles CO2, než koľko EÚ generuje, a pritom pomôcť nášmu priemyslu, nášmu exportu a HDP. To by bola výhra pre ekológiu, pre náš priemysel aj pre našu ekonomiku.
Návrhy na praktické akcie
S ohľadom na to, čo som uviedol vyššie, navrhujem niekoľko praktických akcií.
V oblasti energetiky zdokonaľujme nízkoúčinné elektrárne mimo EÚ. Mali by sme uprednostňovať investície do moderných technológií výroby elektriny a nahrádzať staré elektrárne vyznačujúce sa nízkou účinnosťou a ani zďaleka nespĺňajúce normy EÚ.
V Európe zatvárame vcelku moderné uhoľné elektrárne, ktorých účinnosť presahuje 43 %, zatiaľ čo v Rusku, Indii, Číne a vo zvyšku sveta sú v prevádzke elektrárne s účinnosťou nepresahujúcou 25 %, takže na jednotku vyrobenej elektriny emitujú takmer dvojnásobok CO2.
Je potrebné, aby sme naše firmy podporovali, keď pomáhajú zvyšovať účinnosť výroby elektriny vo svete. Zatiaľ však robíme pravý opak. Financovať technológiu výroby z fosílnych palív je dnes prakticky nemožné, aj keď by sa tým výrazne znižovala uhlíková stopa.
Umožniť našim firmám pomáhať znižovať globálnu uhlíkovú stopu výroby elektriny by pritom bolo jednoznačne riešenie „win-win“.
V oblasti dopravy sa zamerajme aj na priemerný vek vozidlového parku osobných i nákladných automobilov a autobusov, namiesto aby sme sa sústredili iba na prísnu politiku voči novým vozidlám.
Priemerné emisie CO2 na kilometer pri novo predaných osobných automobiloch v EÚ28 v roku 2001 boli 170 g/km, zatiaľ čo dnes je to 115 g/km, teda o 32 % menej. A pritom našimi ulicami prechádzajú milióny starých vozidiel.
To by predstavovalo značný prínos nielen z hľadiska emisií CO2, a teda aj životného prostredia na jedno investované euro, ale prinieslo by to aj ďalší obrovský úžitok z lokálneho hľadiska, napríklad v poklese výskytu rakoviny v EÚ.
Podobne by sme sa mali zameriavať na to, aby sme pomohli obnovovať vozidlový park i mimo hranice EÚ, a to i s použitím peňazí EÚ. Opäť by to znamenalo výhru pre ekológiu i pre náš priemysel.
V oblasti dopravy ešte investujme do hromadnej dopravy. Nielenže sa tým dá znížiť množstvo automobilov v mestách, ale možno dopravu tiež veľmi účinne dekarbonizovať.
Ako vedľajší efekt sa tým tiež znížia emisie NOx a pevných častíc, čo je zreteľná výhra pre naše mestá a globálna výhra z hľadiska uhlíkovej prevencie.
Zachovajme vedúce postavenie EÚ
Ak sa tieto a ďalšie podobné iniciatívy stanú našou prioritou, nielenže výrazne zlepšíme ekologické prínosy našich investícií, ale súčasne sa zladíme s potrebami priemyslu.
Európske peniaze by išli európskym firmám k účasti na globálnych projektoch efektívneho znižovania stopy CO2. Takéto „win-win“ programy by napomohli tomu, aby si Európa udržala svoje vedúce ekonomické postavenie.
Ekonomická sila je potrebná na to, aby sme dokázali čeliť hrozbe klimatických zmien – nielen v niekoľkých najbližších rokoch, ale aj v dlhodobom horizonte.
Andrej Babiš, predseda vlády Českej republiky
Zdroj: www.vlada.cz
