Bývalý vedúci analytik Európskej centrálnej banky, dnes riaditeľ Inštitútu pre hospodársky výskum v Berlíne, ktorý tiež vyučuje makroekonómiu a financie na Humboldtovej univerzite - Marcel Fratzscher.
Ako vnímate súčasnú situáciu v Európe a úlohu Nemecka v nej?
Britské hlasovanie o brexite, porážka talianskeho premiéra Mattea Renziho v referende a jeho odchod, ako aj zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov vytvorili na Západe a v Európe mocenské vákuum. V čase, keď Európa potrebuje robiť dôležité kolektívne ekonomické a zahraničnopolitické rozhodnutia, sú väčšie členské štáty Európskej únie, ako Francúzsko, Veľká Británia, Španielsko či Taliansko, zahltené domácimi otázkami. V dôsledku toho silnie tlak na nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú a jej vládu, aby práve oni vystúpili dopredu a viedli.
Naozaj to tak vidíte? V nedávnej dobe nemecká kancelárka zožala aj kritiku od partnerov za príliš samostatné vystupovanie na medzinárodnej scéne, bez ohľadu na názory iných členských štátov EÚ.
Nemecko chce dať najavo vodcovské schopnosti, ale potrebuje európskych partnerov ochotných angažovať sa a robiť kompromisy. Kritici Nemecka majú pravdu, keď hovoria, že by táto krajina mohla byť otvorenejšia voči politickým návrhom iných členských štátov, avšak mnohé výčitky na adresu Nemecka sú nefér a často účelové.
Nemeckú vládu napríklad obviňovali z toho, že sa v reakcii na finančnú krízu z roku 2008 vyhýbala európskej solidarite. Ale aj keď nemecké recepty niekedy prišli neskoro alebo to neboli dobré nápady – napríklad návrh na „dočasný grexit“ –, nemecká vláda zároveň odsúhlasila nespočetné záchranné programy ako vytvorenie Európskeho stabilizačného mechanizmu a bankovej únie. A čo viac, Nemecko nesie najväčšiu finančnú záťaž.
Nemecko je v dobrom ekonomickom stave a mimoriadne exportne úspešné – najmä ak ho porovnávame s krajinami južného krídla eurozóny. Odtiaľ sa aj najviac ozývajú nespokojné hlasy proti Nemecku, ktoré podľa nich postupuje na úkor ostatných.
Áno, z tejto strany Nemecko napríklad tiež čelilo kritike za to, že nesúhlasilo s emitovaním euroobligácií a stavalo sa proti transferovej únii. Tieto argumenty však nie vždy vytiahli s dobrým úmyslom: členské štáty ako Francúzsko sa chcú deliť o riziko, ale nechcú dosť ustúpiť v otázke suverenity hospodárskej politiky.
Nemecká vláda a občania sú otvorenejší ako väčšina ostatných voči hlbšej integrácii, ktorá je zrejme potrebná na to, aby bolo euro trvalo udržateľné – vrátane fiškálnej únie. Ak však máme dosiahnuť tento cieľ, všetci partneri musia napredovať v otázke zdieľania politickej suverenity aj rizík.
Nemecko akumuluje rozpočtové a obchodné prebytky, o ktorých môžu iné krajiny v EÚ iba snívať. Viaceré z nich sa topia v dlhoch. Akú to má celé perspektívu? Schvaľujete takúto fiškálnu politiku Nemecka? Dokážu Nemci myslieť aj na záujmy svojich partnerov?
Výčitky na adresu Nemecka sa nesú v duchu, že táto krajina robí politiku typu „ožobráč blížneho svojho“, keď presadzuje reštriktívny fiškálny prístup, a ten vytvoril prebytok na jej bežnom účte vo výške takmer 9 % HDP. To považujem za chybu. Je to však v prvom rade problém pre Nemecko, ktoré vykazuje veľký investičný deficit, poškodzujúci domácu produktivitu a rast. Ale toto aj tak nie je príčinou slabého rastu, vysokej nezamestnanosti, nízkej konkurencieschopnosti a ďalších ekonomických neduhov vo zvyšku Európy.
Pripúšťam, že mnohí nemeckí politici môžu byť pomýlení vo svojej posadnutosti fiškálnymi úspornými opatreniami a kritikou uvoľnenej menovej politiky Európskej centrálnej banky. Právom sú však frustrovaní z pomalého tempa ekonomických reforiem v iných krajinách EÚ. Celkovo sú Nemci hlboko proeurópski a nemecká vláda urobila pre Európu viac dobrého ako sa jej pripisuje.
Málokto spochybňuje kľúčovú úlohu Nemecka v Európskej únii či jeho historické zásluhy na úspechu tohto projektu. Kritika však smeruje k tomu, ako predstavitelia krajiny zvládli či nezvládli niektoré nedávne krízy.
Chyby vodcov sa zo spätného pohľadu ľahko nachádzajú a kritizujú; po bitke je každý generál. Konštruktívnejšie by bolo posudzovať minulé rozhodnutia v kontexte informácií, ktoré boli v tom čase k dispozícii, a aplikovania vyplývajúcich ponaučení na nasledujúce rozhodnutia. Z tohto pohľadu vidíme, že nemecká vláda – a v skutočnosti ktorákoľvek vláda – by sa vo vzťahu ku gréckej dlhovej kríze, fiškálnej politike, brexitovému referendu a tak ďalej správala inak. Stačila by na to maličkosť – vidieť do budúcnosti.
Preto je podľa mňa spravodlivejším meradlom manažérskych schopností Nemecka bilancia iných európskych vlád. Bola by dnes na tom Európa lepšie, keby sa nemecká vláda vydala rovnakou cestou, akou sa v posledných rokoch uberali vlády Francúzska, Talianska alebo Veľkej Británie?
Ako vnímate štátnické výkony kancelárky Angely Merkelovej pri riešení situácií, ktoré ste spomenuli?
Aj keď Merkelová reagovala na krízy v Grécku a Taliansku neskoro, zároveň počas nich prejavila mimoriadnu toleranciu, otvorenosť a prezieravosť. V dvoch kľúčových oblastiach – riešení utečeneckej krízy a v konfrontácii s ruskou agresiou – ukázala jej vláda väčšiu mieru európskej solidarity než väčšina ostatných členských štátov.
Zdravé líderstvo demonštrovala aj v reakcii na Trumpovo volebné víťazstvo. Zablahoželala mu a ponúkla mu úzky pracovný vzťah, avšak iba na základe „spoločných hodnôt“, ako sú demokracia, sloboda a tiež úcta k vláde zákona a dôstojnosti každého človeka. Považujem ju tiež za najdôležitejšieho a pritom najchápavejšieho partnera britskej vlády v nadchádzajúcich rokovaniach o podmienkach brexitu.
Medzi voličmi sa Merkelová stále teší takej obľube, akú by jej ostatní európski lídri mohli závidieť. Možno bude už onedlho posledným nepopulistickým šéfom vlády v rámci veľkých západných krajín.
Takže, za akých podmienok môže Nemecko pokračovať v konštruktívnej vedúcej úlohe na našom kontinente?
Nemecká vláda by sa mala poučiť z minulých chýb a ďalej vystupovať ako líder Európy. Nemôže to však robiť izolovane. Iné vlády členských krajín EÚ by mali prestať s rýpaním do Nemecka, čo je pre ne spôsob, ako odviesť pozornosť od vlastných zlyhaní. V posledných rokoch zašli takéto útoky priďaleko a boli kontraproduktívne. Nemecko potrebuje, aby sa s ním jeho partneri posadili za stôl a viedli konštruktívny dialóg o riešeniach prehlbujúcej sa krízy Európy.
JF/Project Syndicate
