Krátko pred vašimi 70. narodeninami vydali reedíciu vášho prvého sólového albumu. Nemal oficiálny názov, ale poslucháči ho označovali podľa najslávnejšej pesničky – Stříhali dohola malého chlapčeka. Ako k tomu prišlo?
To je dosť zvláštne. Na obale bolo iba moje meno, platňa názov nemala. Ale pesnička Stříhali dohola malého chlapečka u ľudí zarezonovala; v tom čase to chalani s dlhými vlasmi nemali jednoduché. Napríklad keď odchádzali na vojnu, tak to pre nich bola skoro hymna. Keď som po prvýkrát tú báseň pána Kainara čítal, silno ma to zasiahlo, pretože sa mi vybavila spomienka na mladosť. Mama ma vždy posielala k takému starému holičovi, jeho nožnice toho už dosť zažili, nenávidel som to a po rokoch sa ma to opäť dotklo.
Ako si spomínate na dobu, keď album vznikal? Normalizácia bola v plnom prúde, skupiny s anglickými názvami museli svoje názvy meniť, niektorí rockeri nastupovali ako sprievodní muzikanti k popovým hviezdam, len aby sa uživili...
Ja už som si to užil predtým s Flamengom. Natočili sme Kuře v hodinkách, a pretože vtedy výrobné lehoty trvali aj rok, skupina sa vydania dosky nedožila. Muzikanti sa rozutekali do Semaforu aj inam. Ale napriek tomu všetkému sme poskromne začali s Etc. Kým sme sa trošku uviedli, najhoršie obdobie prešlo a keď vyšla druhá platňa, hrali sme už aj vo väčších sálach. Hoci sme mali veľa problémov, nikdy sme neboli vyložene underground.
Tá spomínaná gramoplatňa bola nejaký čas úplne nedostupná a draho sa predávala na čiernom trhu.
To bolo zapríčinené vtedajšou vydavateľskou politikou a plánovaním. Urobil sa nejaký náklad, niekedy bol aj celkom veľký, ale obvykle rýchlo zmizol. Kým potom schválili reedíciu, trvalo to hoc aj dva roky. Všetko sa podriadilo plánu, a tak niekedy nebolo mäso, inokedy toaletný papier a občas ,,elpéčko“.
Neskôr vyšla pod exportnou značkou Artia aj verzia They Cut Off the Little Boy's Hair naspievaná v angličtine. To mohlo byť dosť zvláštne, nie?
Bolo to celkom zábavné. Artia vydávala takzvané exportné platne, ale predávali sa iba v iných socialistických štátoch, napríklad v Bulharsku alebo Poľsku. Na Západ sa to zvyčajne nedostalo, napriek tomu sa točili v angličtine. Takže som to naspieval po anglicky a potom sme to už nikdy nevideli (smiech).
Je známe, že ste nejaký čas mali aj zakázané vystupovať, ale potom ste zasa mohli. Ako to bolo?
Samozrejme, stále bolo niečo. Všetko sa muselo dávať na kontrolu, mali sme napríklad schválený koncertný program, poradie skladieb, od ktorého sme sa nesmeli odchýliť. Keď sme si však zmysleli, že zahráme novú „pecku“, tak sme ju prosto zahrali. Kašľali sme na to... čo smerovalo aj k tomu zákazu.
Mnohí si potom skladbu Stříhali dohola malého chlapečka vysvetľovali ako pocit malého človiečika, ktorý sa ocitol v neúprosnom prostredí, a to presne zodpovedalo vtedajšej dobe. Všetka veselosť sa odohrávala s myšlienkou, že všade okolo je veľa udavačov. Zopakujem, čo som už niekde povedal – vtedajšia doba bola niečo také, ako keď sa niekto narodí do pracovného tábora. Tábora, ktorý je obohnaný plotom, a keď chce utiecť, môžu ho beztrestne zastreliť. Ak niekto nemal v občianskom preukaze pečiatku, že niekde pracuje, mohli ho zavrieť.
Dnes má opäť veľa ľudí gramofón a kupuje si vinylové platne. Aj vaša reedícia je k dispozícii na CD aj na vinyle...
To je skvelé. Mne sa tradičný zvuk vždy páčil viac, je taký mäkší v porovnaní s tým digitálnym. S kapelou sa stále snažíme nahrávať na pás, aj posledný album Ztracený podzim sme tak točili. Nie pre nejakú nostalgiu, ale práve kvôli zvuku.
Pripravila agentúra Soul for Show
Foto: Jaroslav Prokop
