Podmanivá filmová výprava režisérky Virpi Suutari preniká do kreatívnych procesov slávneho Fína, v ktorého diele sa prelína funkcionalizmus s organickým dizajnom inšpirovaným prírodou.
Film odhalí aj príbeh vzťahu Alvara a jeho ženy, architektky Ainy Aalto, ktorá bola neprehliadnuteľnou súčasťou ich tvorivého dua. Rozpovie príbeh ich ikonických stavieb rozmiestnených po celom svete. Od rodného Fínska cez Rusko, New York, Paríž alebo Benátky.
Pohľad na život a tvorbu slávneho architekta
Dokumentárny film Aalto – Architektúra emócií prináša do slovenských kín distribučná spoločnosť Filmtopia. V septembri 2021 ho v predpremiére uviedol festival Dni architektúry na Slovensku DAAF.
Film zobrazuje najkrajšie stavby vo Fínsku, knižnicu v Rusku, študentský internát Massachusettského technologického inštitútu, dom súkromného zberateľa blízko Paríža (Maison Louis Carré) a mnoho ďalších unikátnych miest. Rozpráva o histórii modernizmu aj prostredníctvom stretnutí s Rockefellerovcami, Le Corbusierom a Lászlóm Moholy-Nagyom.
Maison Louis Carré v Bazoches-sur-Guyonne blízko Paríža
Dokument prepája zábavu a informácie, súčasný filmový materiál a vzácne, doteraz nezverejnené archívne zábery. Protagonisti dôverne rozprávajú príbeh prostredníctvom milostnej korešpondencie manželov. Film je založený na dôkladnom zbere dát, vystupujú v ňom očití svedkovia a uznávaní vedci z celého sveta.
Predčasná smrť manželky Alvara nesmierne zasiahla. Po čase sa opäť oženil. S architektkou Elissou Aalto prežil potom v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia jedno zo svojich najvýznamnejších profesionálnych období.
Film o kráse a hravosti
„Film o Aaltovi mi roky zrel v hlave. Jeho knižnica postavená roku 1965 v mojom rodnom meste Rovaniemi sa stala v detstve mojim častým útočiskom. Ťahalo ma to tam za knihami, ale fascinovalo ma aj prostredie. Aaltove kožené sedačky a medené lampičky pôsobili luxusným dojmom, cítila som sa ako boháč, hoci som pochádzala zo skromných pomerov. Knižnica bola pre všetkých, dokonca aj pre mňa,“ povedala režisérka Virpi Suutari.
„Dá sa povedať, že Aalto bol architektom senzuality a emócií, možno i erotický architekt, na ktorého stavby sa nielen pozerá, ale aj skúmavo hľadí. Chcela som o Aaltovi nakrútiť film, pretože môj detský vnem z jeho priestorov formoval moje predstavy o estetickej harmónii a dobrej architektúre,“ vysvetlila s tým, že chcela natočiť film, ktorý by bol „o kráse, ľudskosti, hravosti a šarme“.
Tvorca s vlastným štýlom
Po tom, ako sa Aalto vzdialil od čistého funkcionalizmu a vytvoril si vlastný, nie taký obmedzený a skôr organický štýl, dokázal vybudovať svoje najľudskejšie stavby, ako je napríklad Villa Mairea. Súkromný dom, v ktorom preniesol, vo svojej „lesnej múdrosti“ - racionálneho porozumenia koexistencie prírody a ľudstva, pocit lesa priamo do stredu obývacej izby.
Villa Mairea v západofínskom meste Pori
Ako sa možno vysporiadať s internacionálnym štýlom a predznamenať príchod postmoderny ešte v čase, keď práve internacionálny štýl je hlavným jazykom povojnovej architektúry?
Kto bol architekt, na ktorého sa odvolávajú aj architekti organickej architektúry, tak nepodobnej funkcionalizmu? Čo viedlo k otvoreniu otázky humanizmu a psychologizácie v čase prevládajúcej paradigmy modernej racionality, kde má forma sledovať účel?
Na tieto a mnohé ďalšie otázky je možné hľadať odpovede v diele a živote fínskeho architekta Alvara Aalta a dokumentárnom filme Aalto – Architektúra emócí.
Dana Freyerová, Filmtopia
