Nie je možné predpovedať všetko, čo prinesie Trumpova éra – nie posledným dôvodom je aj jeho vlastná náladovosť. Niektoré dôsledky sú však už zjavné. Len pár týždňov Trumpovho prezidentovania postavilo na hlavu kľúčové predpoklady veľkej „postudenovojnovej“ stratégie Číny.
So Západom k prosperite – doteraz
Prvý z týchto predpokladov je ideologický. Údajný triumf západnej liberálnej demokracie v roku 1989 dodal tomuto systému isté dominantné postavenie. A tak sa malo za to, že predstavuje existenčnú hrozbu pre čínsku komunistickú stranu.
Čo sa týka hospodárskej sféry, Čína očakávala pokračujúce líderstvo Západu v ekonomickej globalizácii. A tak jej vláda rozvinula so Západom úzke obchodné vzťahy, ktoré podporili hospodársky rast a rozvoj Číny. To posilnilo podporu komunistov doma a upevnilo vplyv krajiny v zahraničí.
Pokiaľ ide o národnú bezpečnosť, v Číne sa ujal predpoklad, že USA nepredstavujú bezprostrednú hrozbu. Hoci Spojené štáty a ich spojenci sa tešia z ohromných technologických výhod – čo dlho znepokojovalo čínskych vodcov – Čína považovala takmer za fakt, že USA budú aj naďalej dávať vysokú prioritu predchádzaniu konfliktom.
V konečnom dôsledku sa čínski vodcovia vyrovnali s duálnou povahou americkej hedžingovej stratégie, podľa ktorej USA s Čínou ekonomicky aj diplomaticky komunikovali, no pritom si voči nej zachovali silnú bezpečnostnú pozíciu, aby ju odradili od expanzie. Lídri Číny sa riadili vlastnou stratégiou, ktorá sa usilovala vyťažiť čo najviac z tohto relatívne pokojného operačného prostredia. Sledovali pritom ako hlavný cieľ rýchly hospodársky rozvoj.
S ekonomickou rastie aj vojenská sila
Avšak teraz sa toto operačné prostredie zmenilo. V skutočnosti však boli základy „postudenovojnového“ poriadku poškodené dávno predtým, ako sa na scéne objavil Trump. Okrem iného, globálna finančná kríza v roku 2008 a americké strategické zakopnutia na Blízkom východe po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 podstatne oslabili schopnosť Západu zachovať medzinárodný poriadok a poskytovať globálne verejné dobro.
Nič z toho nie je novinkou pre Čínu, ktorá sa usiluje o postupné pozmenenie svojej veľkej stratégie, aby využila príležitosti vytvorené relatívnym úpadkom Západu. Napríklad, zatiaľ čo USA boli rozptýlené dlhotrvajúcimi a vlečúcimi sa konfliktmi na Blízkom východe, Čína testovala ich odhodlanosť napínaním svalov, najmä v Juhočínskom mori.
Celkovo však boli zmeny iba okrajové; základné princípy čínskej stratégie zostali rovnaké. Toto však už ďalej nie je možné. S Trumpom v Bielom dome musí byť veľká stratégia Číny úplne prepracovaná, a to podľa nového súboru predpokladov.
Súmrak globalizácie?
Z ideologického pohľadu, Čína môže teraz voľnejšie dýchať. Nástup Trampovej epochy – spolu s brexitovým hlasovaním v Spojenom kráľovstve a nárastom pravicového populizmu v iných európskych krajinách – sa zdá byť predzvesťou prudkého poklesu ideologickej príťažlivosti liberálnej demokracie.
Avšak z ekonomického hľadiska bude nové operačné prostredie pravdepodobne ťažké. Deglobalizácia sa teraz javí ako daný fakt. To je hlboko znepokojujúce pre Čínu, najväčšieho svetového vývozcu na objem a pravdepodobne najväčšieho príjemcu výhod globalizácie.
Vzhľadom na závislosť Číny od exportu dokonca aj ten najlepší scenár pravdepodobne povedie k určitému poklesu jej potenciálneho rastu. To, čo však Čínu naozaj znepokojuje, sú tie najhoršie scenáre. Ekonomická previazanosť medzi Čínou a USA tlmí ich geopolitickú a ideologickú rivalitu. Ak by Trump splnil svoju hrozbu zrušiť obchodné dohody a jednostranne uvaliť odvetné clá, existujúci globálny obchodný režim sa rozpadne – a Čína bude jednou z najväčších obetí.
Ale najakútnejšie nebezpečenstvo môže spočívať v oblasti národnej bezpečnosti. Trumpove vyhlásenia a kroky od volieb – spolu s jeho reputáciou impulzívneho nátlakového hráča a zjavnou vierou, že svet je hobbesovská džungľa – presvedčili čínske vedenie, že má nutkanie ísť do boja.
Konflikt s Čínou – nie či bude, ale aký
Trump nielen pohrozil, že odmietne politiku jednej Číny, ktorá od roku 1972 tvorila základ vzájomných vzťahov. Taktiež sa zaprisahal posilniť námorné schopnosti USA s výslovným cieľom vzdorovať Číne. Trumpovo dvorenie ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi iba zhoršilo obavy medzi čínskymi vodcami, že USA sa pripravujú postaviť sa proti ich krajine.
Tieto nové predpoklady poskytujú Číne, ktorá vyvíja novú veľkú stratégiu, určité náznaky cesty vpred. No zostáva ešte veľa neznámych. Ak sa napríklad Trump rozhodne rozdať si to s Iránom a následne sa dá zatiahnuť hlbšie do „bahna“ Blízkeho východu, môže Čína dostať nejaký „oddychový čas“. Ak však Trump zvolí konfrontáciu s Čínou v Juhočínskom mori alebo opustí politiku jednej Číny, vzťahy medzi oboma krajinami by mohli skĺznuť do voľného pádu, podnecujúc desivú vyhliadku na priamy vojenský konflikt.
No aj keď toto vylúčime, Trumpov vzostup na post prezidenta môže predznamenať novú studenú vojnu, ktorá postaví USA proti Číne. Toto sa mnohým môže zdať nemysliteľné. Ale také bolo aj Trumpovo víťazstvo – až kým sa neudialo.
Minxin Pei
profesor politických vied na Claremont McKenna College, Kalifornia
© Project Syndicate
