Väčšina slovenských médií, ktoré sa venujú investigatívnej žurnalistike alebo celoštátnemu spravodajstvu, je dnes vo vlastníctve bohatých súkromných domácich vlastníkov – súkromných inštitúcií (ak nechceme použiť výraz oligarchovia alebo kartely). Tí majú svoje záujmy, ktoré sú nie vždy zhodné so záujmami občianskej spoločnosti. Súkromné televízie už vlastne žiadne investigatívne programy nemajú a aj ich spravodajstvo začína byť výrazne odlišné od STV. Online médiá ponúkajú veľmi fragmentovaný diskurzívny priestor, v ktorom sa dobre darí konšpiráciám, fake news, hoaxom a vznikajú v ňom uzavreté ideologické getá. Na obranu demokracie počas krízy nám potom zostávajú – okrem niektorých menej vplyvných médií – len médiá verejnej služby. To platí aj o obrane pred možnou postupnou degeneráciou liberálnej demokracie a (chabého) právneho štátu vrátane samotných médií verejnej služby. Súčasnými príkladmi sú Poľsko a Maďarsko, ale aj iné krajiny.
Prečo sú inštitúcie dôležité?
Podľa Paula Colliera existujú štyri fázy zavedenia právneho štátu v rozvojových krajinách. Prvou je obmedzenie násilia, ďalšími ochrana majetkových práv, existencia kontrolných inštitúcií nezávislých od štátu a nakoniec prevencia korupcie vo verejnom sektore. Ak tento vývoj obrátime reverzne na Slovensko (iste, už nie sme typická rozvojová krajina), tak máme vysokú mieru korupcie (Maďarsko a Chorvátsko sú na tom zhruba rovnako, Taliansko a Grécko ešte horšie), jedno z najmenej nezávislých súdnictiev v rámci EÚ (podľa vnímania občanov a firiem, podobne to vnímajú Bulhari, Taliani a Chorváti) a chýba nezávislá policajná inšpekcia (hoci nie vždy to je nutné či preferované riešenie). Ochrana majetkových práv je problematická; napríklad v rámci ochrany špecificky vybraných intelektuálnych práv sme patrili medzi najhorších spolu s Írmi a Čechmi a medzi najhorších patríme aj v prípade riešenia úpadku/konkurzu firiem.
V tejto situácii je tu otázka, či nárast popularity kotlebovcov a podobných subjektov nie je predzvesťou možného návratu k násiliu práve v dôsledku opísaných negatívnych stavov alebo trendov. Je zrejmé, že je urgentne potrebné zlepšiť fungovanie kľúčových inštitúcií štátu a spoločnosti. Inštitúcie sú v liberálnej demokracii dôležité. Rozklad demokracie, ale aj štátu, sa začína rozkladom kľúčových inštitúcií. Medzi najdôležitejšie inštitúcie v demokracii nepochybne patria médiá. A spomedzi médií sú najdôležitejšie tie, ktoré neslúžia ani politikom, ani vlastníkom, ale verejnosti.
Otváranie obálok s menami poňaté ako dráma
Uskutočnili sme experiment s využitím (miestami) vedeckého spôsobu uvažovania na pochopenie javov okolo nás. Išlo o odbornejšiu syntézu a následnú analýzu špecializovaného, ale verejného (roztriešteného) diskurzu z rôznych zdrojov k dôležitej téme verejnej politiky – očakávanej zmene vo vedení RTVS.
Experiment priniesol niekoľko zaujímavých zistení. Po prvé, intenzívnejšia diskusia o voľbe generálneho riaditeľa RTVS sa začala už krátko po oficiálnom ohlásení termínu na prihlasovanie kandidátov – dávno predtým, ako boli známe mená všetkých kandidátov – a udržala sa vo verejnom diskurze veľmi dlhý čas, prakticky až do voľby v parlamente. Hoci osud STV a/alebo SRo bol vždy symptomatický pre úroveň liberálnej demokracie na Slovensku (slúžiaci ako lakmusový papierik demokracie), diskusia o voľbe generálneho riaditeľa RTVS nadobudla v tomto prípade kvantitatívne aj kvalitatívne úplne inú úroveň. Vynikne to v porovnaní s tým , na čo sme boli zvyknutí pri voľbách doterajších približne 20 riaditeľov STV a približne piatich riaditeľov SRo vrátane dvoch generálnych riaditeľov spojenej RTVS. Už len otváranie obálok s prihláškami nadobudlo v niektorých médiách podobu dramatickej udalosti dňa. Denník Sme doručenie mien kandidátov a ich projektov považoval za hlavnú správu dňa 11. 5. 2017 a pravdepodobnému „tajnému koňovi“ venoval titulnú stranu aj 13. 5. 2017. Aj tabloid Nový Čas venoval celú stranu (hoci nie titulnú) kandidátom 12. 5. 2017 a následne v prílohe NČ Víkend č. 21 (cca o týždeň neskôr) na obálke uviedol hlavných kandidátov a vnútri na troch stranách ich hlavné zámery. Tieto udalosti, resp. ich vnímanie sú samé osebe dosť nezvyčajné; svedčí to o význame, ktorý prisudzovala odborná, žurnalistická a aktivistická verejnosť tejto téme.
Vyjadrujú sa všetci: od konzervatívneho webu po komikov
Zmeny vo vnímaní významu RTVS súvisia tak s kvalitatívnou pozitívnou zmenou v rámci RTVS, ako aj so širšími zmenami v mediálnej a politicko-sociálnej oblasti, opísanými v úvode tohto príspevku. Do diskusie sa zapájali aj šéfredaktori tlače, napríklad šéfredaktorka Plus 7 dní, online denník Postoj, analytici – napr. Martin Gonda, ale aj humoristi, napr. Ján Gordulič. Hoci Zuzana Mistríková nebola prvá, kto sa tejto téme venoval, bola asi prvá, ktorá sa na tému spochybňovania médií verejnej služby zo strany politikov kriticky vyjadrila priamo v televíznom vysielaní RTVS. Išlo asi len o zhodu okolností, že sa tak stalo len deň po tom, ako vyšla výzva k voľbe nového generálneho riaditeľa. V tomto kontexte je nepochybne zaujímavé uviesť, že posledné väčšie verejné diskusie o zmysle „verejnoprávnosti“ médií prebehli v roku 2009 (okrúhly stôl expertov) a 2007 (diskusia v rámci STV). V súčasnosti akoby si niektoré médiá, ktoré slúžia ako strážne psy demokracie, uvedomovali význam RTVS ako jednej z mála dobre fungujúcich inštitúcií v krehkom politicko-sociálnom prostredí Slovenska. Zaujímavé pritom je, že médiá v našej vzorke nepriniesli ani jeden názor členov Rady RTVS na túto tému alebo na pôsobenie doterajšieho generálneho riaditeľa RTVS.
Pozitívne hodnotenie s mínusmi
Po druhé, väčšina komentátorov najmä tradičných médií hodnotila súčasnú úroveň RTVS prevažne pozitívne, čo nebývalo zvykom (ale kedysi na to ani nebolo veľa dôvodov). Z diskurzívnej analýzy sa dajú identifikovať oblasti, v ktorých sa RTVS môže zlepšiť, napríklad:
- rozhlasové vysielanie ako celok (kde platí, že „zmena je život“ a postávanie na mieste je úpadok), starostlivejší výber dokumentov (kde už zmena prebieha),
- absentujúca jednotná spravodajská webstránka (okrem Facebooku a stránok programových služieb – treba však uviesť, že na túto tému boli búrlivé diskusie vo viacerých európskych krajinách v zmysle, či dotovaným spravodajstvom na webe tieto médiá nelikvidujú súkromnú konkurenciu),
- málo prítomný, ale zároveň dlhodobo prevažne prízemný humor (Marcinova šou),
- efektívnejšie obstarávanie z externého prostredia,
- lepší či skutočný archív vysielaných programov,
- a, samozrejme, spravodajstvo (o. i. viac tých celospoločenských a politických tém, ktoré ignorujú alebo len v skrátenej a negatívnej podobe uvádzajú komerčné televízie).
V princípe je však RTVS podľa uvedených komentátorov nastavená na správny kurz.
Názorové spektrum: vládni politici verzus mainstreamové médiá
Po tretie, nastal rozpor (v rámci postkomunistických krajín v podstate zvyčajný) medzi tým, ako na jednej strane kriticky (väčšinou skôr pocitovo ako vecne) hodnotili objektivitu alebo – čo je nóvum – komplexnosť spravodajstva a publicistiky politici z vládnej koalície a na druhej strane ako k nim prevažne pozitívne, len s menšími výhradami a návrhmi na rozvoj, pristupovala väčšina komentátorov. Žiada sa však uviesť, že žurnalistický a blogerský diskurz bol negatívne ovplyvnený absenciou rovnakých či porovnateľných východiskových kritérií v prípade iných riaditeľov, hoci na slovenské pomery tu ide o dlhé funkčné obdobie a relatívne dosť zdrojov. Málokedy bolo tiež prítomné priame porovnanie s ČT alebo ČRo – ale ak ho niekto urobil, vždy vyznelo negatívne. Okrem toho, podrobnejšie analýzy, ako napr. analýza Ľubomíra Lintnera, ale aj súhrn čiastkových analýz, naznačujú, že ohľadom generálneho riaditeľa Václava Miku vznikol v tomto prostredí až zavádzajúci mediálny obraz „nášho“ pozitívneho hrdinu. Došlo k zaujímavému javu, keď online vyjadrovacie prostriedky (blogy, Facebook) – väčšinou však prepojené na tradičné médiá – umožnili odborníkom a kritickejším jednotlivcom korigovať miestami príliš optimistické alebo málo kritické stanoviská mainstreamových médií. Rovnako zmierňovali naznačenú hodnotiacu priepasť vo vzťahu k RTVS, vytváranú medzi politikmi a mainstreamovými médiami. Tým došlo aj ku korigovaniu (ale len v prípade, ak ste sledovali takmer všetko) nedostatkov diskurzívnej analýzy – prezentovania tém/témy ako pravdivej/závažnej atď., pod vplyvom dominantného mediálneho diskurzu.
Tiché uznanie od predsedu vlády a rozhodujúca križovatka
Zdá sa, že okrem SNS si ostatní politici (áno, aj Robert Fico) uvedomovali pozitívnu transformáciu RTVS za posledné roky a najmä jej význam ako média verejnej služby. Problémom pre niektorých zostalo najmä spravodajstvo. Výhrady boli skôr všeobecné, čo neznamená, že by neboli vždy pravdivé alebo podstatné, skôr len skratkovito a málo dôveryhodne prezentované. Konkrétne výhrady smerovali viac k zlepšeniu ako k odôvodnenému odmietnutiu celého spravodajstva. Možno ani premiér R. Fico svoje radikálne vyjadrenia v tomto smere nemyslel tak úplne doslova, ale v každom prípade aj on mal záujem na zachovaní RTVS ako služby verejnosti. Áno, aj spravodajstvo sa môže vylepšiť a v posledných týždňoch sa naozaj, akoby v reakcii na kritiku zo strany politikov, aj menilo smerom k celospoločensky významnejším témam.
Zostáva nám len dúfať, že tento dôležitý zápas o RTVS, t. j. o médium verejnej služby, v konečnom dôsledku vyhrajú občania. Prispejú poslanci svojim rozhodnutím k ďalšiemu rozvoju RTVS a k upevneniu v súčasnosti jednej z inštitucionálnych bášt liberálnej demokracie na Slovensku – alebo ju nesprávnym výberom generálneho riaditeľa zmenia na propagandistický kanál, prípadne na obsahovo nezáživné médium, ktoré budú sledovať iba nejakí zúfalci? Súčasná mediálno-spoločenská diskusia sa dá charakterizovať ako obrana alebo aspoň zvýšený záujem o osud relatívne (podľa toho, s čím alebo s kým porovnávame) fungujúcej inštitúcie – RTVS.
Andrej Školkay
Autor je mediálny analytik a riaditeľ Školy komunikácie a médií v Bratislave.
