Akademický maliar Ivan Pavle (narodený v roku 1955 v Galante) vyštudoval najskôr elektrotechnickú priemyslovku. S týmto vzdelaním mal možnosť reálne pochopiť fungovanie a stav vecí, ktoré ho obklopovali; to ho však neuspokojovalo. Chcel skúmať svet a život aj z inej stránky – z tej nehmatateľnej, duchovnej. Aj pod vplyvom obdivu umeleckých diel starých majstrov sa rozhodol pre dráhu profesionálneho maliara, sochára, grafika a ilustrátora. V rokoch 1975 – 1981 vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, odbor monumentálnej maľby. Dnes žije a tvorí v Bratislave a v Devíne.
Praveká podstata, ktorá prežije civilizácie
V Pavleho maľbách často dostáva hlavnú úlohu exteriér, kde sa stretáva v symbióze súčasnosť s minulosťou, v jednom celku spolunažíva stará bratislavská architektúra s vybájenými babylonskými vežami a s architektúrou iných európskych a svetových metropol. Odkiaľ prichádza inšpirácia?
„Každá časť tejto planéty je charakterizovaná civilizáciou, ktorá ju v tom čase obýva. Zdá sa, že to, čo je mimo nášho geopriestoru, je exotické,“ hovorí majster Pavle. „Stačí však, ak sa pozrieme na svet z toho ich tzv. exotického uhla pohľadu a zistíme, že aj my sme pre nich exotickí. Človek má sklony naťahovať krk ponad plot a objavovať iné – nové. Aj ja sa často oddávam tomuto pokušeniu a maľujem v exotických krajinách. Thajsko alebo Florida – tam mi je inšpiráciou prostredie a hlavne – svetlo.“
Virtuálne mapy Ivana Pavleho vťahujú pozorovateľa do svojho tajomného prostredia a nabádajú ho prežívať dobrodružné situácie z labyrintu fantazijného sveta. Škaredosť a krása sa spolu znášajú ako dve sestry; vedú nás dejinami umenia aj autorovými umeleckými realizáciami. Pokoj sa odráža v madonách a sediacich ženách, nepokoj v uponáhľaných chodcoch alebo manieristicky natiahnutých postavách, v búrlivo cválajúcich jazdcoch. Podstata pravdy je v pravekých zvieratách, rybách či vo fosíliách rôznych ulitníkov, lastúr, živočíchov a vegetácií, vkomponovaných do obrazov, priestorových objektov, aj do sôch. Tieto diela naznačujú vzťah k archeológii, evokujú jaskynné maľby, aké nájdeme napríklad v Altamire.
Cyklický Babylon konzumného sveta
V Pavleho umení je zašifrovaný aj kus paródie, parafrázy na reálny konzumný svet, ktorý nás denne obklopuje svojimi načačkanými triviálnosťami, reklamami, vizuálnymi zvodmi obalenými pozlátkou tajomnej zmysluplnej nádhery. Má nádych vážnej dôstojnosti a nedosiahnuteľnej možnosti, pod ktorou však drieme jednoduchá existencia ľudského bytia. S tým súvisí aj motív babylonskej veže, opakujúci sa na obrazoch umelca. „Babylonské veže odrážajú neutíchajúcu túžbu človeka stavať a budovať. Často bez pevných základov, len tak na piesku. Obrazy babylonských veží upozorňujú ľudí na ich opakujúce sa chyby v projektovaní vlastného života bez duchovného základu,“ vysvetľuje.
Babylon Story, 2012
Ivan Pavle podvedome nadväzuje na fantazijný realizmus školy A. Brunovského a na tvarovú koncepciu galandovského štýlu. V symbióze týchto dvoch veľkých inšpirácií vzniká osobitý, citlivý, maliarsky vyzretý štýl. Aplikuje aj technologické praktiky starých majstrov, využíva prírodné materiály, pieskovú drvinu, práškové pigmenty a rôzne iné prírodné prísady, ktoré kombinuje s hotovými dostupnými farbami, olejmi a živicami.
Náboženské motívy
V tvorbe I. Pavleho sa objavujú biblické a náboženské motívy. Zvyčajne sú to madony, ale aj iné témy, napr. Ukrižovanie či Jonáš a veľryba – obraz, ktorý je rozmermi najväčší z obrazov Ivana Pavleho – má 14 x 5,40 metra. Ojedinelým motívom v tvorbe I. Pavleho je Pieta, inšpirovaná Vincentom Hložníkom. „Biblické motívy som objavoval úplne prirodzene. Prostredníctvom svojej tvorby, ktorá vychádza z európskej duchovnej a kresťanskej spirituality. Pre umelca nie je možné vyhnúť sa témam s motívom madony, piety a podobnými, aj širšími biblickými motívmi. Ak sa tieto témy dotýkajú prapodstaty človeka, tak ich veľmi rád znázorňujem vo svojej tvorbe,“ zveruje sa majster.
Prešporská fialka II
Hommage à Rúfus
Aj keď sú Pavleho diela niekedy existenciálne naladené, rozvíjajú sa ako celistvá obrazová báseň. Svoj vzťah k poézii I. Pavle rozvinul aj ako ilustrátor básnických zbierok Milana Rúfusa. „V roku 2004, krátko pred mojou retrospektívnou výstavou v Danubiane (v roku 2005 – pozn. red.), som dostal ponuku na spoluprácu s Milanom Rúfusom ako ilustrátor. Zbierka Báseň a čas, ktorú M. Rúfus chápal ako umelecký testament, ma zaujala. Básne mi boli blízke hlavne svojou polohou, ktorá osciluje medzi človečenstvom a filozofiou života,“ priznáva I. Pavle.
Perpetuum mobile príbehov
V Pavleho prvých kresbách sa objavujú aj všeobecne známe historické témy korešpondujúce s tempom súčasnej doby, vyjadrujúce možnosť voľby (Občania z Calais, Chodci). Sú to konkrétne deje aj ľudia vo vyhrotených životných situáciách, nemajú však konkrétne podoby. A v tomto je umenie Ivana Pavleho jedinečné, umelecké a personifikujúce človeka so živlom prírody, s tempom civilizácie, s emóciami človeka voči človeku. Je to „perpetuum mobile“ tém, príbehov, situácií, polemík, aj spontánnych „alla prima“ farebných umeleckých explózií: tušená existencia zmesí protikladov, ktoré by v ideálnom svete mohli nájsť vzájomné pochopenie, harmóniu a rovnocennú životnú intenzitu, keby v takýto ideálny a bezkonfliktný svet uverili.
Civilistické, intímne témy životnej každodennosti
Azda najviac reálne a civilisticky súčasne pôsobia obrazy s témami kávy (Čierna káva, Desaťtisíca čierna káva). Predĺžená postava sediacej ženy s položenými rukami na povrchu stola pripomína absurdne štíhle postavy od A. Giacomettiho a navodzuje príbuznosť s kompozíciami „Priateliek“ sediacich pri šálkach čiernej kávy od J. Zrzavého. Autor sa takto rozhodol „podiskutovať“ si nielen so svojimi predchodcami, ale aj sám so sebou... lebo v myšlienke je sila a pri čiernej káve sa dobre rozmýšľa aj diskutuje. Ženy s predĺženými trupmi vystupujú na povrch plátien ako novodobé ikony vnútorne prežiarené krásou a pokojom chvíle.
Čierna káva, 2012
Sú to obsahy zosobňujúce akúsi siestu – po všetkých tých umeleckých výbojoch a nepokojných cestách farebných labyrintov a stretnutí. Chvíle, keď autor „podpisuje“ dokončené dielo, aby za ním urobil bodku. Sú to však aj momenty novej inšpirácie, ktorá ho vyzýva na ďalšie umelecké dobrodružstvá.
Mária Kovalčíková
