Väzni bolesti

Autor Peter Singer apríl 2018 -
Väzni bolesti Pixabay

Zdravotnícke systémy rozvojových krajín nezvládajú manažment liekov na báze opiátov, upozorňuje filozof Peter Singer. Milióny pacientov sa preto nemôžu zbaviť fyzickej bolesti.

Egyptský súd nedávno odsúdil 33-ročnú anglickú predavačku Lauru Plummerovú na tri roky väzenia za pašovanie 320 dávok tramadolu do krajiny. Tramadol je ópioid dostupný v Británii ako liek na tlmenie bolesti. V Egypte, kde sa široko zneužíva, je zakázaný. Plummerová uviedla, že liek viezla svojmu egyptskému partnerovi, ktorý trpí chronickou bolesťou, a že nevedela, že porušuje egyptský zákon.

Britské médiá zaplavili súcitné reportáže o Plummerovej osude aj napriek tomu, že prevážala viac, než koľko môže britský lekár predpísať. Nech to je však so spravodlivosťou a nespravodlivosťou Plummerovej viny a trestu tak či onak, prípad vrhá svetlo na tému s oveľa širšími dôsledkami.

Komisia časopisu Lancet pre paliatívnu starostlivosť a tlmenie bolesti vydala vlani v októbri pôsobivú 64-stranovú správu, v ktorej tvrdí, že zmierňovanie bolesti je „globálnym imperatívom zdravotníctva a spravodlivosti“. Komisia s takým tvrdením neprichádza ako prvá, ale jej správa zhŕňa veľké množstvo dôkazov, ktoré dokladajú závažnosť problému. Rok čo rok umiera 25,5 milióna ľudí v bolestiach, lebo im chýba morfín či podobne silný liek proti bolesti. Zo 40 miliónov ľudí, ktorí vyžadujú paliatívnu starostlivosť, ju získa len 14 %.

Správa sa začína rozprávaním lekára o mužovi, ktorému rakovina pľúc pôsobí trýznivé bolesti. Keď mu doktor podal morfín, bol prekvapený, ako účinne zabral; keď však pacient ďalší mesiac prišiel znovu, oddeleniu paliatívnej starostlivosti morfín už došiel. Muž povedal, že sa o týždeň vráti s povrazom; keď nebude možné dostať tabletky, obesí sa na strome, ktorý vidno z okna kliniky. Doktor poznamenal: „Som presvedčený, že to myslel vážne.“

Občania bohatých krajín občas počúvajú, že získať ópioidy je až príliš ľahké. V skutočnosti je podľa údajov Medzinárodného výboru pre kontrolu omamných látok a Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) prístup k týmto liekom otrasne nerovný.

V Spojených štátoch množstvo dostupných ópioidov – liekov, ktoré majú na bolesť podobné účinky ako morfín – viac ako trikrát prevyšuje to, čo potrebujú pacienti vyžadujúci paliatívnu starostlivosť. V Indii – odkiaľ pochádzal muž vyhrážajúci sa, že sa obesí – tvorí ponuka len 4 % potrebného množstva; v Nigérii je to iba 0,2 %. V USA ľudia trpia nadmerným predpisovaním ópioidov, kým v rozvojových krajinách často trpia pre ich nedostatočné predpisovanie.

Hoci všeobecne sú ópioidy ťažko dostupné chudobným ľuďom, hlavný problém tentoraz nie je v ich cene: dávka nepatentovaného morfínu s okamžitým uvoľňovaním stojí pár centov. Komisia časopisu Lancet uvádza, že „nevyhnutný balíček“ liekov by krajinu s nižšími strednými príjmami vyšiel ročne na iba 0,78 dolára na osobu. Celkové náklady na zacelenie „medzery v liečbe bolesti“ a zabezpečenie všetkých potrebných ópioidov by pri najnižších maloobchodných cenách dosiahli 145 miliónov dolárov ročne (pričom je nespravodlivé, že chudobnejšie krajiny často ópioidy vyjdú drahšie než tie bohatšie). V kontexte celosvetových zdravotníckych výdavkov je to bagateľ.

Ľudia trpia, pretože zmierňovanie bolesti nie je prioritou verejnej politiky. To má tri hlavné vysvetlenia. Po prvé sa medicína zameriava viac na udržanie ľudí nažive než na zachovanie kvality života. Ďalej, pacienti trpiaci niekoľko málo mesiacov na konci života mučivými bolesťami, často nie sú v dobrej pozícii na to, aby sa domáhali lepšieho zaobchádzania.

Tretie a asi najdôležitejšie je ópiofóbia. Nemiestny strach z toho, že keď sa povolí nasadzovanie ópioidov v nemocniciach, podnieti to v spoločnosti závislosť a kriminalitu, vyústil do prísnych obmedzení ich užívania. Klinickí lekári potom ani nie sú školení, aby ich v prípade potreby predpísali.

Ópioidy síce môžu byť škodlivé a návykové, ako ukazuje súčasná americká situácia, ale skutočnosť, že niečo môže byť nebezpečné, nie je dostatočným dôvodom na extrémne obmedzenia klinického využitia. Keď očakávané prínosy zreteľne prevyšujú očakávané ujmy, riziko je oprávnené. Tvorcovia politík v rozvojovom svete volia cestu zväzovania morfínu a ďalších nevyhnutných paliatívnych liekov tým, čo WHO nazýva „prehnane reštriktívnymi regulami“. Zlá či nulová dostupnosť nie je opodstatnená medicínsky ani morálne.

Vytvoriť systém, ktorý zabezpečí dostatočnú dostupnosť morfínu, bez toho, aby to lákalo k nadmernému predpisovaniu či únikom lieku na čierny trh, je ťažké, no nie nemožné. Komisia časopisu Lancet obracia pozornosť k indickému štátu Kérala, kde komunitne založená paliatívna starostlivosť stojí na vyškolených dobrovoľníkoch a opiera sa aj o medzinárodnú spoluprácu s WHO, univerzitnými výskumníkmi a mimovládnymi organizáciami. Nevyskytli sa stimuly k nadmernému predpisovaniu ópioidov, ani dôkazy o ich zneužívaní. Iným vzorom hodným štúdia, uvádza komisia, je Uganda, kde štátne zdravotníctvo zásobuje perorálnym morfínom hospic prevádzkovaný mimovládnou organizáciou.

Laura Plummerová pašovaním liekov proti bolesti nepochybne prejavila nerozum; zážitky z egyptskej väznice budú osobnou tragédiou. Ak je však jej verzia pravdivá, aj ona je obeťou prehnane prísnych obmedzení ópioidov, ktoré jej priateľovi znemožnili získať tramadol legálne.

Plummerovej prípad teda upozorňuje na všeobecnejšej trápenie: vlády v zajatí ópiofobie upierajú mnohým občanom rozvojových krajín účinnú úľavu od bolesti. Nie je to len hlúpe; povedané slovami komisie časopisu Lancet je to tiež „lekárske, zdravotnícke a mravné zlyhanie a travestia spravodlivosti“.

Peter Singer

Profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, autor viacerých zásadných publikácií; v roku 2013 ho švajčiarsky Inštitút Gottlieba Duttweilera vyhlásil za tretieho „najvplyvnejšieho mysliteľa súčasnosti“.

Článok je prevzatý z Project Syndicate

Partneri