Michel Houellebecq (1956) je od deväťdesiatych rokov 20. storočia jedným z najprekladanejších a najčítanejších francúzskych spisovateľov. Nezanedbáva však ani vizuálnu tvorbu, ktorú mohli diváci vidieť napríklad na výstave Rester Vivant v prestížnom parížskom Palais de Tokyo v roku 2016. Niečo z nej teraz možno vidieť aj v centre Bratislavy.
Ešte predtým, ako začal svoju literárnu kariéru, študoval M. Houellebecq fotografiu na École Nationale Louis Lumière v Paríži. Svoje snímky po prvýkrát predstavil v Pavillon Carré de Baudoin v Paríži (Before Landing, 2014), neskôr vystavoval v Palais de Tokyo v Paríži (Rester Vivant, 2016), alebo na Manifeste 11 v Zürichu (2016). Výstava v Kunsthalle LAB zahŕňa výber sedemnástich fotografií, ktoré boli pôvodne prezentované na výstave Rester Vivant v Paríži.
Objekty podáva vizuálne, ľudí pomocou slov
Houellebecq vo všeobecnosti považuje slová za koncept a literatúru za jediné konceptuálne umenie, pretože nič nemožno vyvrátiť, potvrdiť, ani zosmiešniť bez konceptu a slov. Okrem toho, že je literárnym fenoménom, známy je aj svojimi filmami a fotografiami, na ktoré sa zameriava aj aktuálna výstava v Kunsthalle LAB. Medzi fotografiou a poéziou nachádza nevšedne opozitný vzťah. Napriek tomu, že poézia mu síce umožňuje to, na čo mu fotografia nepostačuje – vyjadrovať pocity, je ich spoločnou črtou tvorba nepopierateľných výpovedí.
Za kľúčový moment fotografie tento autor považuje „rámovanie“ skutočnosti. Vystriháva fragmenty zo sveta tak, aby sa zdalo, že okolo neho nič neexistuje. Jeho filozofiou je negácia všetkého mimo záberu. Leitmotívom fotografií sú prímestské zóny, priemyselné predmestia alebo železničné stanice, avšak nie ľudia. Pre opis a vyjadrenie človeka totiž ako médium preferuje literatúru. Na zachytenie krajiny zasa siaha po fotografii. Na vystavených dielach často nachádzame vyľudnené aj také priestory, ktoré sú bežne preplnené ľuďmi. Divákovi chvíľu potrvá, kým si uvedomí, že nie sú až také prázdne. Vtip je v tom, že Houellebecq využíva trik – dlhú expozíciu, takže vidíme len „pozostatky“ prítomnosti ľudí a života.
O fotografii uvažuje pozoruhodne komplexným spôsobom. Osoba za fotoaparátom je podľa neho médiom, prostredníctvom ktorého sa svet prezentuje, a nie iba subjektom, ktorý určuje, kde má fotoaparát stáť, alebo kedy sa má stlačiť spúšť. Nehovoriac o aktuálnych možnostiach dodatočnej digitálnej manipulácie a postprodukcie. Prezentované fotografie ponúkajú obrazy, ktoré spolu buď vzájomne korešpondujú, alebo sú naopak v rozpore. A v bratislavskom Kunsthalle LABoratóriu, akejsi „window gallery“, okrem toho aj priamo komunikujú s okolitým svetom.
Kurátorkou výstvy je parížska galeristka Florence Bonnefous. Spolu s Edouardom Merinom založila v roku 1990 v Nice galériu Air de Paris, ktorú v roku 1994 presťahovala do Paríža. Výstava v Bratislave je otvorená do 24. júna 2018.
KHB
Michel Houellebecq: Svet ako supermarket a ako výsmech
(Úryvok z eseje)
Súčasní obyvatelia Západu sú vyzbrojení zbabelou posadnutosťou politickou korektnosťou, ohúrení záplavou pseudoinformácií, ktoré im poskytujú ilúziu neustálej zmeny kategórií bytia (už si nemôžeme myslieť to, čo si ľudia mysleli pred desiatimi, sto, tisíc rokmi), a preto dnešní ľudia nedokážu byť čitateľmi; nedokážu uspokojiť ani nenáročnú požiadavku knihy, ktorá leží pred nimi: byť jednoducho ľudskou bytosťou, myslieť a cítiť za seba.
Navyše, túto rolu nemôžu hrať pred inou bytosťou. Napriek tomu je to nevyhnutné: pretože rozklad bytia je tragickým rozkladom; a každý človek umlčaný bolestnou nostalgiou neustále požaduje od druhého, aby bol niekým, kým on sám byť nedokáže; hľadá ako slepý prízrak ťažobu bytia, ktorú už nedokáže nájsť v sebe. Ten odpor, tú trvalosť, tú hĺbku. Samozrejme, každý zlyhá a samota je zverská.
Smrť Boha na Západe bola predohrou k úžasnému metafyzickému fejtónu, ktorý trvá dodnes. Akýkoľvek znalec dejín ľudskej mentality dokáže opísať jeho fázy; aby sme to zhrnuli, povedzme, že kresťanstvu sa podaril majstrovský kus, keď spojilo nesmelú vieru v jednotlivca – čerpajúc z listov svätého Pavla nám celá staroveká kultúra pripadá podivne vyspelá a jednotvárna – s prísľubom večnej účasti na absolútnom Bytí. Potom, čo sa tento sen rozplynul, prišlo viacero pokusov prisľúbiť jednotlivcovi aspoň minimum bytia; s cieľom spojiť túžbu byť, ktorú v sebe nosí, so všadeprítomnou túžbou stať sa. Všetky tieto pokusy zlyhali a nešťastie sa naďalej rozširuje.
Reklama je posledným z týchto pokusov. Napriek tomu, že sa snaží podnecovať, provokovať, byť túžbou, sú jej metódy v zásade príbuzné tým, ktoré charakterizovali starovekú morálku. Vytvára desivé a neľútostné Superego, ktoré je neľútostnejšie než akýkoľvek imperatív, aký kedy existoval, ktoré sa lepí na pokožku jednotlivca a neustále mu opakuje: „Musíš túžiť. Musíš byť príťažlivý. Musíš bojovať v súťaži, v bitke, v živote sveta. Ak prestaneš, neexistuješ. Ak zaostaneš, si mŕtvy.“ Reklama popiera pojem večnosti, definuje samu seba ako neustálu obnovu a jej cieľom je teda rozpustiť subjekt, transformovať ho na prízrak, ktorý sa tomuto procesu nebráni. A táto epidermická účasť, priživujúca sa na povrchu života sveta, má nahradiť túžbu byť.
Reklama zlyháva, prípadov depresií pribúda, rozklad sa zrýchľuje; reklama však napriek tomu neprestáva búšiť na infraštruktúry prijímania svojich odkazov. Naďalej zdokonaľuje prostriedky cestovania pre bytosti, ktoré nemajú kam ísť, pretože nikde nie sú doma; rozvíja komunikačné nástroje pre bytosti, ktoré už nemajú čo povedať; uľahčuje možnosti interakcie medzi bytosťami, ktoré nemajú záujem nadviazať vzťah s kýmkoľvek.
Preklad: Aňa Ostrihoňová, In: Zostať nažive a iné texty, Inaque, 2014
V originále: Prístupy k rozvratu – text publikovaný v Genius Loci (La Différence, 1992), opätovne vydaný v knihe Interventions (Flammarion, 1998) a v katalógu k výstave Rester vivant (Flammarion a Palais de Tokyo, 2016).
Čítajte aj o ďalšej výstave v Kunsthalle:
