Dejiny sú kľúčom k posilňovaniu európskej (kultúrnej) identity. Sú jediným alebo prinajmenšom najúčinnejším prostriedkom na zvyšovanie kultúrne podloženého pocitu príslušnosti k takému rozmanitému kontinentu ako je Európa. Otázka je jednoduchá: Je prístup, ktorý je v súčasnosti prijatý na úrovni EÚ, perspektívny?
Príťažlivosť a výzvy historickej pamäti
Na národnej úrovni je podpora spoločnej historickej pamäti – teda pamäti, ktorá produkuje nielen spoločný pohľad na minulosť, ale aj jej „zmysel“ – už dlho uznaná za jeden z najsilnejších nástrojov budovania kolektívnej identity. V skutočnosti dva z piatich konštitutívnych prvkov národnej kolektívnej identity, ktoré definoval Anthony D. Smith (1), sú priamo zakorenené v odkazoch na históriu: spoločné mýty a historické spomienky na jednej strane a historické územie – vlasť na druhej strane.
Preto je historická pamäť, aktívne živená a podporovaná príslušnými politikami, rozšíreným fenoménom s dlhou tradíciou na celom svete. Reálne formy pripomínania minulosti sa môžu líšiť, rovnako ako médiá používané na ich propagáciu; sú to školy a učebnice, akademická literatúra, múzeá, historické pamiatky, štátne sviatky, umelecké vyjadrenie (hudba, výtvarné umenie), masmédiá, film atď. Kolektívna historická pamäť na národnej úrovni je charakteristicky závislá na prepojenom procese budovania štátu alebo národa.
Zatiaľ čo budovanie národa vytvára zreteľné míľniky pre kolektívnu pamäť, historická pamäť môže aktívne prispieť ku konštruovaniu alebo (re-)štruktúrovaniu národnej identity. Napriek tomu nie je budovanie historickej pamäti jednoduchou úlohou, vzhľadom na pretrvávanie mnohorakých kultúrnych, spoločenských a vzdelávacích rozdielov. V nadnárodnom kontexte sa vnímanie minulosti stáva oveľa heterogénnejším a problémy spojené so snahou o kolektívnu pamäť alebo dokonca definovanie spoločných historických míľnikov sa multiplikujú.
Totalitarizmy a holokaust
Napriek tomu, príťažlivosť histórie a spomienky na veľké politické postavy boli základom úsilia o podporu „európskej historickej pamäti“, ktorá zvyšuje legitimitu európskeho integračného projektu a podporuje kolektívnu identitu. Zatiaľ čo tradičnými referenčnými bodmi bolo európske „dedičstvo“ v širšom význame, druhá svetová vojna ako katalyzátor európskej integrácie a úspechy integračného procesu, nové a konkrétnejšie zameranie sa naplno prejavilo v posledných rokoch. Do centra záujmu sa dostali spomienky na totalitarizmy 20. storočia – osobitne nacionálny socializmus a stalinizmus. To bolo manifestované v mnohých politických iniciatívach na úrovni EÚ od 90. rokov 20. storočia, najmä v rámci programu Európa pre občanov. Ďalším konkrétnym príkladom opatrení na úrovni EÚ zameranými na posilnenie vedomia občanov o spoločnej európskej histórii a dedičstve je uznesenie Európskeho parlamentu z 2. apríla 2009 „O európskom svedomí a totalitarizme“. Vyzvalo na vyhlásenie 23. augusta – dátumu, keď bol v roku 1939 podpísaný pakt Rippentrop-Molotov – za „európsky deň spomienky na obete všetkých totalitných a autoritatívnych režimov“. Zaraďuje sa sem aj projekt Domu európskej histórie v Bruseli.
Bolo by však zavádzajúce predstavovať si „politiky pamäti“ v EÚ ako koherentné a vnútorne nespochybňované. Nie je to tak; namiesto toho pretrváva zreteľná súťaž medzi dvomi konkurenčnými pamäťovými vzorcami: vzorca „jedinečnosti holokaustu“, ktorý formoval západoeurópsku povojnovú kultúru a vzorca „nacionálny socializmus a stalinizmus ako rovnaké zlo“, ktorý je stredobodom úsilia východoeurópskych národov vyrovnať sa s ich komunistickou minulosťou. Tieto rozdiely nám pripomínajú ťažkosti pri snahe prepájať rozdielne interpretácie minulosti nielen naprieč politickým spektrom, ale aj medzi rôznymi členskými štátmi EÚ.
Smerom k transeurópskej „kultúre pamäti“
Za predpokladu, že konečným cieľom pamäťových politík je poznateľná a sebakritická európska historická pamäť, sa zdá, že tu existuje obzvlášť dôležitý východiskový bod: aktívny záväzok každej jednotlivej európskej krajiny „vyrovnať sa s vlastnou minulosťou“ či skôr „spracovávať minulosť“ („Aufarbeitung der Vergangenheit“ – termín nemeckého filozofa Theodora W. Adorna). Tento pojem vari efektívnejšie opisuje otvorený proces spoločenskej a politickej práce v kontraste s predstavou konečného uzavretia pohľadu na minulosť. Bázou na to by mali byť spoločné európske zásady a univerzalizované praktiky, pričom zároveň by sa uznala pluralita rôznych „národných minulostí“. Inými slovami, nebolo by to europeizácia – či, drsnejšie povedané – homogenizácia obsahu rozdielnych kolektívnych pamätí, ale skôr „europeizácia morálno-politických prístupov a praktík pri spracovaní výrazne rozdielnych minulostí" (2).
Markus J. Prutsch, Európsky parlament
(Autor je historik a politológ, administrátor pre kultúrne a vzdelávacie politiky EP, spolupracovník Univerzity v Heidelbergu a ďalších vedeckých inštitúcií.)
Text je súčasťou autorovej štúdie: European Identity. Brussels: European Parliament. 2017
Literatúra:
1 Smith, Anthony D. 1991. National Identity. London: Penguin Books.
2 Müller, Jan-Werner. 2010, “On ‘European Memory’: Some Conceptual and Normative Remarks”. In: Pakier, Małgorzata, and Bo Stråth (Eds.). A European Memory? Contested Histories and Politics of Remembrance. New York, NY: Berghahn (Studies in Contemporary European History; 6).
