Ste známy spoluprácou so slovenskými tvorcami na prelome 60. a 70. rokov. Ako to vtedy vyzeralo?
Filmársky som vyrástol s Havettom. Boli sme spolu v ročníku, takmer všetky školské filmy sme robili spolu. Celú dobu sme vymýšľali, ako robiť film tak, aby nás bavil. Takže môj človek je Havetta. Ten ma tiež „požičal“ Jakubiskovi. Boli kamaráti a Juraj sa dostal do núdze, keď potreboval dať do poriadku scenár k filmu Kristove roky (1967). Potom sa z toho vykľula dosť dôležitá práca.
Často vás režiséri povolávali poopravovať scenáre?
Často. Tak to bolo aj s Petrolejovými lampami (1971). Václav Šašek napísal scenár, bol schválený, ale Juraj Herz to takto točiť nechcel. Spomenul si na mňa a chcel prepísať aspoň dialógy. Musel som ale prepísať celý scenár, čo Šašek nikdy nepriznal. Jeho originálny scenár potom ale časom zmizol, takže to ani nie je možné dokázať. Našťastie to Juraj Herz aspoň popísal vo svojich pamätiach.
Záber z filmu Slávnosť v botanickej záhrade (1969; réžia Elo Havetta, scenár Lubor Dohnal)
Dá sa povedať, ktorá realizácia vášho scenára sa najviac podarila?
Rad filmov, o ktorých sa veľa nehovorí, som robil v Nemecku. Tam to fungovalo tak, že človek odovzdal scenár a viac ho k filmu nepustili. Pri tých prvých československých filmoch ale bola iná situácia. S kamarátmi sme spolupracovali od námetu, veď tiež boli režiséri často napísaní aj pri scenári. A ja som bol aj na pľaci a v strižni. Ťažko tak môžem porovnávať papier, čo bol na začiatku, s výsledkom, pretože som bol stále pri tom. Boli sme mladí a mali sme v krvi tímovú solidaritu.
Robili ste aj scenáre, ktoré sa nakoniec nerealizovali?
Scenárov v šuplíku mám celkom dosť. Hlavne v Nemecku sa občas stalo, že sa niečo na poslednú chvíľu prosto nenakrútilo. To postretlo aj zrejme najlepší scenár, ktorý som v živote napísal. Človeku tak stále vŕta hlavou, čo by sa s tým dalo urobiť, ale so scenármi je to, bohužiaľ, tak, že po piatich rokoch sú sotva na čítanie a po desiatich sa ani nedajú natočiť. Knihu môžete napísať a vydať kedykoľvek. Lenže dobrý scenár je závislý na tom, čo sa aktuálne vo filmovom svete deje. Podvedome beriete do úvahy technológie, možnosti, hercov, a to všetko sa rýchlo mení. Samozrejme, môžete tému, ktorá vám vŕta v hlave, uplatniť v inom príbehu, ale realizácia starých vecí nestojí za nič. Trebárs s Havettom sme mali napísaný scenár Pod zem, pod zem, ktorý sa už nenakrútil. Ale to sa bez neho urobiť nedá.
Keď ste z politických dôvodov skončil v 70. rokoch na Barrandove, čím ste sa živili?
Bolo toho viac. Najlepšie platené boli nočné šichty upratovania v metre. Tiež som kúril v Klementine, v univerzitnej knižnici. Ale aj vtedy som robil na filmoch, s Ivanom Balaďom sme točili zákazkové dokumenty pre Ministerstvo zdravotníctva. Trebárs o infarktu alebo popáleninách.
Posledných dvadsať rokov pracujete na FAMU. Ako to hodnotíte?
Z tejto doby mi zostáva veľký poklad: priateľstvo s celým radom niekdajších študentov. Mám to šťastie, že stretávam ľudí, s ktorými si dobre rozumiem. To ma baví, pretože mám pocit, že moja práca má zmysel. Niečo mi napríklad leží na srdci a viem, že už s tým nič neurobím. Oni však môžu. Mám FAMU rád, som lokálny patriot. S Havettom sme ju ale nakoniec nedokončili, s čím som mal potom v Nemecku problémy. Preto svojim študentom, ktorí majú niekedy dobré dôvody, prečo školu nedokončiť, hovorím, že na tom papieri v skutočnosti záleží.
Pri súčasných českých filmoch sa často kritizuje scenár...
Tieto „kecy“ počúvam už roky. Museli by ste mi vymenovať tituly, na ktoré taká kritika pasuje, potom sa o tom môžeme baviť. Väčšinou je problém v tom, že človek, ktorý film natočil či napísal, sa dopustil určitých chýb. Ale to nie je kríza kinematografie. Kvalitu nemožno nariaďovať zhora, skôr sa musia zbehnúť okolnosti. Musia sa narodiť talentovaní a sebavedomí ľudia, ktorí sa nenechajú zviazať nariadeniami. Je to taká hojdačka: keď uvažujeme o východnom bloku, tak striedavo rastú alebo sa, naopak, utlmujú Poliaci, inokedy Maďari, potom Rumuni. Už vlani som hovoril, že sa u nás blýska na lepšie časy a mladí filmári to berú do svojich rúk; ale nejde o vlnu, sú to individuality. Pracoval som s Bárou Námerovou a Terezou Nvotovou na Špine (2017). Potom je tu trebárs Chata na predaj (2018), Všetko bude (2018) alebo Domestik (2018).
Dakedy sa tiež hovorí, že u nás chýba dramaturgia.
To je vcelku pravda, ale príčina nie je v dramaturgoch, ale v producentoch. Po revolúcii sa decentralizovala kinematografia, zrušilo sa štúdio Barrandov, ktoré malo vypestovanú tradíciu dramaturgickej práce, hoci bola, samozrejme, ideologicky skreslená. Namiesto toho, aby sme zrušili ideologický diktát, ale zachovali osvedčenú štruktúru, zrušilo sa všetko. K takejto decentralizáciu došlo v západnej Európe už skôr, v 70. rokoch. U nás sa to umelo vytvorilo po revolúcii. Nebol tu teda nedostatok dramaturgov, ale bola neochota ich využiť a zaplatiť. No dúfam, že sa to začína naprávať. Vznikol napríklad dramaturgický inkubátor, ktorý pomohol sformovať Jan Svěrák. Vzniklo tiež pár spoločností, ktoré vedia, že sa im dramaturgia oplatí. Takže pozor na rýchle závery – často sú mylné.
Mojmír Sedláček
(Prevzaté z Filmových listov, festivalového časopisu Letnej filmovej školy 2018 v Uherskom Hradišti.)
Domestik – film s dušou
Fyzickosť a precíznosť. Týmito dvoma vlastnosťami sa novšie české filmové snímky môžu chváliť naozaj zriedkakedy. O to viac teší, že celovečerný debut talentovaného Adama Sedláka, ktorý stál aj za neštandardným filmom Semester (2016), sa práve nimi môže honosiť. Príbeh cyklistu, ktorý sa pre športový úspech nebojí obetovať zdravie aj vzťah, prekvapí nielen radom naturalistických a telesne nepríjemných momentov, ale aj premyslenou kompozíciou každého záberu. Domestik (2018) pomaly ale nekompromisne ženie vpred a suverénne kombinuje prvky rozpadu osobnosti či vzťahové krízy s žánrom bytového hororu. Sedlákov tím príbeh zjavne pripravoval dlho a nechal na pľaci aj v postprodukcii srdiečko. Náročný divák si rozhodne vychutná atmosféru i spoločenský presah. Prosto, novinka s dušou!
Mojmír Sedláček
