O Kinoautomate dosť ľudí počulo, ale málokto ho videl. Mnohí kino-pamätníci totiž už zomreli. Pritom ide o jeden z tuzemských superzáslužných príspevkov svetu, akými sú aj hromozvod, silonové pančuchy, kontaktné šošovky, kockový cukor alebo trhavina Semtex. Nebyť Kinoautomatu, nevedeli by sme dnes, čo je to interaktivita a boli by sme navždy odsúdení k pasívnemu diváctvu. Žmurk. Bodaj by si však Kinoautomat niekto poriadne pamätal, keď mal premiéru už pred polstoročím na Expe v kanadskom Montreale. Filmovo-scénické predstavenie Radúza Činčeru, Jána Roháča a Vladimíra Svitáčka nechávalo divákov rozhodnúť, akým smerom sa bude vyvíjať komediálny príbeh s Miroslavom Horníčkom v hlavnej úlohe. Snímka síce sľubovala celkom 32 variantov príbehu, viacero liniek však skončilo v rovnakom bode a často ani nebolo možné hovoriť o variantoch dvoch.
Úvodná situácia je táto: pri dverách hlavného hrdinu filmu pána Nováka zvoní jeho susedka. Oblečená len do osušky si omylom zabuchla dvere svojho bytu a teraz pána Nováka prosí, aby ju pustil k sebe domov. Čo teraz? Mladá dáma v prekérnej situácii prosí o pomoc. A je veľmi pôvabná. Na druhej strane, každú chvíľu sa môže vrátiť domov manželka pána Nováka, ktorá má navyše dnes narodeniny... „Stop!“ Zvolá moderátor (tiež Horníček) a dej filmu sa naozaj zastaví. Teraz je riešenie tejto situácie na divákoch – vpustiť, alebo nevpustiť? Zelené tlačidlo na kreslách divákov znamená vpustiť, červené odmietnuť...
Legendy o zlomových prvenstvách
Keby sme dôkladne hľadali v minulosti, asi by sme nakoniec Kinoautomatu museli uprieť jeho prvenstvo. Je to rovnaké, ako keď hovoríme o tom, že prvý film bol od bratov Lumierovcov, že diváci po prvýkrát počuli zvuk v Džezovom spevákovi (1927), alebo že všetky zábery v nemej ére boli čiernobiele. Na pohyblivé obrázky boli ľudia zvyknutí desiatky rokov pred Príchodom vlaku na stanicu (1895), len sa príslušné patenty nevolali kinematograf a veci nevychádzali von zo záberu. Nikto neutekal ani na premiére, neomdlieval a nekričal od hrôzy, všetko sú to bulvárne kačice, ktorým dnes ľudia veria. Pri premietaní „nemých“ filmov hrávala hudba, púšťali sa platne, občas nahrané dialógy. Chýbal len synchrón obrazu a zvuku na filmovom páse. Filmy sa tiež bežne kolorovali a farba sa presadzovala pomaly – lebo ľudia mali radšej čiernobiely materiál, nie preto, že by to bolo technicky nemožné. Aj televízia tu mohla byť oveľa skôr ako v 50. rokoch a mohla byť pokojne rovno v 3D, akurát by nacisti nesmeli prehrať druhú svetovú vojnu a ukončiť vedecký vývoj v tejto oblasti. Večná škoda, no...
Ani Kinoautomat určite nebude absolútne prvý prípad, keď niekto prišiel s viacerými verziami vývoja v jednom príbehu (autor článku to nevie isto, ale počíta s tým, že nejaký mediálny archeológ vykutá jedného dňa dôkaz). Počítať sem napokon môžeme aj filmy, ktoré majú rôzne verzie zostrihu, či už autorské, produkčné alebo cenzorské, v rôznych krajinách a za rôznych režimov.
Odmäk rokov šesťdesiatych a ilúzia demokracie
Kinoautomat tiež zosobňuje určitý dobový fenomén. Veľmi tesne totiž súvisí s obdobím odmäku v 60. rokoch, keď na Západe i Východe vznikali „nové vlny“, ktoré rozbíjali tradičnú stavbu rozprávania a pracovali s otvorenosťou, nedopovedanosťou a viacznačnosťou. Kinoautomat je pritom príznačný tým, že rozhodne neponúka radikálnu formu ani obsah. Je to skôr milá, trochu šteklivá historka, viac televízna ako filmová vec, vlastne dosť malomeštiacka záležitosť. A v konečnom dôsledku je Kinoautomat aj symptómom toho, ako sa v Československu ľuďom ponúkala ilúzia demokracie a slobody voľby. Nie je prekvapujúce, že ďalší podobný projekt, televízny seriál Rozpaky kuchára Svatopluka (1984), už hladko zapadol do atmosféry normalizácie, kedy sa ľuďom dávalo hnusné jedlo, ale zato ho bolo veľa.
Ale áno, buďme optimistickí: bez svetového ohlasu Kinoautomatu by tu neboli ďalšie pokusy o interaktívne rozprávanie. Trebárs švajčiarsko-britský film Nočná zmena (2016), v ktorom diváci v sále mohli pomocou stiahnutej aplikácie v mobiloch rozhodovať, ako bude študent Matt dokazovať svoju nevinu v prípade vlámačiek do londýnskej aukčnej siene.
Kamil Fila
(Prevzaté z Filmových listov, festivalového časopisu Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti. Autor je filmový kritik; úvodný perex a medzititulky k článku pridala redakcia.)
Rad na Kinoautomat: pred čs. pavilónom v Montreale si ho vystáli tisícky záujemcov. (Foto: archív Aleny Činčerovej)
