V šesťdesiatych rokoch 20. storočia už tzv. východný blok vrátane Československa viditeľne zaostával za západom. Popri ekonomickej neefektivite však došlo aj k uvoľňovaniu pomerov. Snahu o „socializmus s ľudskou tvárou“ razantne ukončil vstup vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Otázkou je, aký by bol ďalší ekonomický vývoj, keby sa tak nestalo.
V Československu vtedy nikto nezamýšľal odstrániť socializmus, ale vtedajším reformátorom nemožno uprieť snahu o demokratizáciu systému a väčšie občianske slobody. Jasne sa ukazovalo, že centrálne plánované hospodárstvo sovietskeho bloku nedokáže držať krok s trhovými ekonomikami západných krajín. V roku 1964 došlo k výraznej zmene v ZSSR, keď Nikitu Chruščova na pozícii šéfa komunistickej strany nahradil Leonid Brežnev. Ten sa pokúsil zastaviť ekonomický prepad hospodárskymi reformami. Rozhodne sa však neuvažovalo o zmene systému, ale len o zlepšení jeho fungovania. Tieto pokusy však neprinášali želané ovocie a nožnice medzi západom a východom sa stále viac roztvárali.
60. roky u nás sa stali reformnými. Vďaka oslabeniu cenzúry sa čoraz viac objavovala kritika hospodárskeho systému i politickej garnitúry. Došlo tiež k aktivizácii občanov, ktorí dávali najavo túžbu po ekonomických a politických zmenách. Významným zlomom bol IV. zjazd Zväzu československých spisovateľov v roku 1967, kde zazneli dosť ostré slová na adresu vedenia Komunistickej strany Československa.
„Aj u nás prebehol popísaný výber ľudí podľa hľadiska použiteľnosti mocou. Dôveru dostávali ľudia poslušní, nerobiaci ťažkosti, nekladúci otázky, ktoré sú nastolené. Z každého výberu vychádzal najlepšie človek čo najpriemernejší,“ povedal na tomto zjazde spisovateľ Ludvík Vaculík.
Ďalšie veci na seba nenechali dlho čakať; v januári 1968 najprv nahradil na poste prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného Alexander Dubček (s výdatnou pomocou Brežneva), aby neskôr Novotný prišiel aj o funkciu prezidenta v prospech Ludvíka Svobodu. Noviny sa stávali čoraz odvážnejšími a už bežne si dovoľovali kritizovať systém aj jeho vedúcich predstaviteľov. Cenzúra prestala existovať. Aj diskusia o hospodárskych reformách sa presunula z úzkeho vedenia strany na verejnosť.
Pamätná Pražská jar sa naplno rozbehla. Na začiatku apríla 1968 schválil Ústredný výbor KSČ tzv. Akčný program. Hoci v ňom bol vznesené isté požiadavky na demokratizáciu spoločnosti, rozhodne nešlo o dokument, ktorý by prinášal pluralitnú demokraciu či trhový systém.
Po ekonomickej stránke si vedenie štátu vytýčilo viacero cieľov. Prvým bolo zvýšenie samostatnosti podnikov a presadenie princípu tzv. socialistického podnikania. ÚV chcel tiež obmedziť centralizáciu a monopolizáciu. Do popredia sa malo dostať aj družstevné podnikanie. Akčný program, pravda, nepočítal s obnovou kapitalistického podnikania, ale sľuboval podporu drobnému osobnému podnikaniu.
Dlhodobým cieľom potom bolo prevedenie štrukturálnych reforiem, ktoré mali zvýšiť efektivitu celej ekonomiky. Všetky návrhy a plány sa pritom stále pohybovali v rámci socialistického zriadenia a treba podotknúť, že ani v tých najrevolučnejších dňoch žiadne z nich túto hranicu neprekročili. Neuvažovalo sa o zmene systému či dokonca o zavedení pluralitného politického systému, ale len o „obrodu“ socializmu a vytvorenie tzv. socializmu s ľudskou tvárou.
Zosobnením ekonomickej stránky obrodného procesu sa stal ekonóm Ota Šik. Pokúšal sa prísť s modelom „tretej cesty“ medzi socializmom a kapitalizmom. Od začiatku šesťdesiatych rokov Šik kriticky analyzoval centrálne hospodárstvo v Československu a snažil sa zlepšiť jeho efektivitu. Kritizoval dôraz na extenzívnu výrobu a odporúčal viac sa zamerať na intenzitu výrobných procesov. Východisko videl v troch pilieroch. Prvým bol trh, druhým sa malo stať ponímanie podniku ako spoločenstva spolupracovníkov a posledným bolo centrálne plánovanie, ktoré malo slúžiť ako hrádza proti veľkým makroekonomickým nerovnováham. Šik patril medzi hlavných predstaviteľov reformného procesu a Pražskej jari.
Koncom júna 1968 potom vyšiel najznámejší manifest proti vtedajším predstaviteľom režimu. Jeho autorom bol Ludvík Vaculík a niesol meno Dvetisíc slov. Manifest sa staval proti akčnému programu a prinášal svoju vlastnú víziu. Zakladajme výbory na obranu slobody slova. Organizujte pri svojich zhromaždeniach vlastnú poriadkovú službu. Ak začujeme čudné správy, overujme si ich, vysielajme delegácie na kompetentné miesta, ich odpovede zverejňujme hoci na vrátach, píše sa v manifeste.
Manifest Dvetisíc slov, ktorý podpísalo aj mnoho známych osobností, bol určený „robotníkom, poľnohospodárom, úradníkom, vedcom, umelcom a všetkým.“ Okrem iného, zrejme ako prvý varoval aj pred nebezpečenstvom zahraničnej intervencie.
Komunistom v ostatných krajinách sa uvoľnenie pomerov v Československu príliš nepáčilo a vzbudzovalo v nich oprávnené obavy. Československo v tej dobe bolo totiž tiež jediným štátom východného bloku, v ktorom nebola dislokovaná sovietska armáda. Po prvýkrát sa situácia riešila v marci 1968 v Drážďanoch. Zaznela tam silná kritika Prahy za to, že si predstavitelia KSČ nedokážu poradiť s vývojom vo svojej krajine a že tým ohrozujú stabilitu celého bloku.
Brežnev však s vojenskou intervenciou váhal. Naopak, zásah presadzovali Walter Ulbricht (NDR) a Władysław Gomułka (Poľsko). Niekoľko ďalších mesiacov zatiaľ zostalo len pri slovách. Dôležitú zmenu vo vývoji prinieslo až stretnutie zástupcov československého a sovietskeho komunistického vedenia v Čiernej nad Tisou. Rokovania trvali od 29. júla do 1. augusta a Brežnev na nich už otvorene kritizoval Československo, pričom dianie v ňom označil za kontrarevolučné. K žiadnej dohode sa nedospelo, nasledovala však schôdzka s ostatnými členmi Varšavskej zmluvy 3. augusta v Bratislave. Brežnev mal na tomto rokovaní už k dispozícii pozývací list od príslušníkov konzervatívneho krídla KSČ na čele s Biľakom a Indrom.
V polovici augusta 1968 Moskva definitívne rozhodla o vojenskom zásahu. Pred tým, že Československu hrozí invázia vojsk Varšavskej zmluvy, varoval Dubčeka ešte 17. augusta János Kádár (Maďarsko). Dubček však nijako nezareagoval – či už pre svoju neschopnosť alebo pre obavy z reakcie Moskvy.
Pred 50 rokmi, 21. augusta 1968, teda došlo k prekročeniu hraníc vojskami Varšavskej zmluvy. Vedenie KSČ bolo nedobrovoľne dopravené do Moskvy, kde muselo podpísať tzv. Moskovský protokol. V jeho dôsledku bol celý obrodný proces dôrazne potlačený a všetka liberalizácia zastavená. Nastal čas „normalizácie“ pod vedením Gustava Husáka. Prebehli personálne čistky, vyhlásil sa konsolidačný program a ekonomické riadenie sa vrátilo do administratívno-direktívneho režimu. Socializmus potom u nás aj napriek čoraz väčším štrukturálnym problémom vydržal ešte ďalších dvadsať rokov.
MD/PCZ
