UNESCO širšie definuje kultúrne dedičstvo ako „dedičstvo fyzických artefaktov a nehmotných atribútov skupiny alebo spoločnosti, ktoré sú zdedené z minulých generácií, zachovávané v súčasnosti a budú odovzdané v prospech budúcich generácií“. Vízia kultúrneho dedičstva sa v tejto organizácii neustále vyvíjala od prijatia Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (Dohovor o svetovom dedičstve) z roku 1972, ktorý sa vzťahuje na architektonické diela, plastiky, maľby, archeologické štruktúry a nápisy, jaskynné obydlia, budovy a sídla pozostávajúce z diel človeka alebo človeka a prírody a majúce výnimočnú univerzálnu umeleckú, historickú, vedeckú, antropologickú, etnologickú alebo estetickú hodnotu. Vo svojom odporúčaní z roku 1980 o ochrane a zachovaní pohyblivých obrazov UNESCO tiež uznalo audiovizuálne dedičstvo za súčasť kultúrneho dedičstva.
Dohovor UNESCO o ochrane dedičstva pod vodnou hladinou z roku 2001 nasledoval ďalší, z októbra 2003, o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva, prostredníctvom ktorého pribudol nový aspekt týkajúci sa ľudských tradícií a spôsobov života. V reakcii na hrozbu, ktorú predstavujú pre kultúrne dedičstvo ozbrojené konflikty, hoci je chránené Haagskym dohovorom o ochrane kultúrnych hodnôt z roku 1954 a jeho dvoma protokolmi, organizácia subkategorizovala kultúrne dedičstvo na:
• hmotné dedičstvo, ktoré pozostáva z:
- hnuteľného dedičstva ako sú sochy, obrazy, mince a rukopisy;
- nehnuteľných pamiatok, archeologických nálezísk a ďalších druhov lokalít;
- kultúrneho dedičstva pod vodnou hladinou; ide najmä o vraky, podmorské ruiny a mestá;
• nehmotné dedičstvo, ako sú ústne tradície, múzické umenia, remeslá a rituály;
• prírodné dedičstvo: kultúrna krajina, geologické, biologické a fyzické formácie;
• kultúrne dedičstvo ohrozené ničením a plienením v ozbrojených konfliktoch.
Po prijatí dohovoru z roku 1972 zostavilo UNESCO zoznam svetového dedičstva vrátane mimoriadne cenného dedičstva, ktoré si vyžaduje ochranu. Takmer polovica lokalít – 453 – sa nachádza v Európe, väčšinou v EÚ. Najviac ich je v Taliansku, za ktorým nasleduje Francúzsko, Nemecko a Španielsko. Niektoré európske lokality sa ocitli aj na osobitnom zozname „Svetové dedičstvo v ohrození“, napríklad historické centrum Viedne a doková štvrť („docklands“) Liverpoolu, ktoré hrozia narušiť nové projekty. V EÚ sa nachádza aj takmer štvrtina nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Svetové dedičstvo UNESCO – rozloženie lokalít
(stav v r. 2017)
EÚ: 46 % Mimo EÚ: 54 %
Aktivity Rady Európy
Rada Európy so svojimi 47 členskými krajinami zameriava svoju činnosť na ľudské práva, právny štát a demokraciu s tým, že kultúra a kultúrne dedičstvo sú prvkami demokratického usporiadania. Granadská konvencia z roku 1985 o ochrane európskeho architektonického dedičstva stanovila zásady európskej spolupráce a koordinácie politík v oblasti zachovania architektonických pamiatok. V roku 1992 nasledoval súvisiaci Valettský dohovor o ochrane archeologického dedičstva s cieľom chrániť toto dedičstvo pred ilegálnymi vykopávkami a veľkými stavebnými projektmi. Európsky dohovor o ochrane audiovizuálneho dedičstva prijatý v roku 2001 zasa rozšíril chápanie kultúrneho dedičstva o audiovizuálnu produkciu. Okrem toho zaviedol požiadavku na povinné zákonné uloženie filmového materiálu, ako sú filmy a videá, a na nevyhnutnú konzervačnú prácu s uloženým materiálom.
Rámcový dohovor o hodnote kultúrneho dedičstva pre spoločnosť z roku 2005 (Dohovor z Faro) zdôraznil spoločenský a ekonomický prínos zachovania kultúrneho dedičstva ako predpokladu na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja. Všeobecne vymedzil spoločné európske dedičstvo tak, že toto pokrýva všetky formy kultúrneho dedičstva v kontexte spoločných zdrojov pamäte, porozumenia a identity. Dohovor sa zameral na prínos tohto dedičstva k tvorivosti a sociálnej súdržnosti a takisto k ideálom, zásadám a hodnotám vyplývajúcim zo skúseností z minulých konfliktov a snahám o pokrok. Zdôraznil spojitosť medzi kultúrnym dedičstvom a rozvojom mierovej a stabilnej spoločnosti založenej na rešpektovaní ľudských práv, zásadách právneho štátu a demokracii.
Parlamentné zhromaždenie Rady Európy prijalo v marci 2014 odporúčanie 2038 pod titulom „Európske ohrozené dedičstvo“, v ktorom vyzýva na aktivity prepájajúce kultúru, dedičstvo minulosti a vzdelávanie s procesom budovania demokratického občianstva. Podporilo implementáciu integrovanej ochrany kultúrneho dedičstva a komunálnych urbanistických stratégií v historických mestách.
Európsky rok kultúrneho dedičstva 2018
Rok 2018, vyhlásený za Európsky rok kultúrneho dedičstva (European Year of Cultural Heritage – EYCH), vyzdvihuje spoločné kultúrne dedičstvo Európy a jeho rozmanitosť. Jeho cieľom je podporiť dostupnosť kultúrneho dedičstva a jeho cestu najmä k tým, ktorí sa zvyčajne nezúčastňujú na kultúrnych aktivitách. Pod heslom „Naše dedičstvo: kde sa minulosť stretáva s budúcnosťou“ sa EYCH snaží prispieť k trvalo udržateľnej ekonomike EÚ a aktívnej spoluúčasti občanov.
EYCH oficiálne otvorili v decembri 2017 na Kultúrnom fóre v Miláne. Medzi kľúčové udalosti v roku 2018 patrili napríklad marcová konferencia na vysokej úrovni o inováciách a kultúrnom dedičstve a európsky summit o kultúrnom dedičstve „Zdieľanie dedičstva, zdieľanie hodnôt“ konaný v júni v Berlíne, konferenčný týždeň s témami ako digitálne reštaurovanie či právne otázky kultúrneho dedičstva a ďalšia séria podujatí.
Z rozpočtu EÚ je vyčlenených 8 miliónov eur na financovanie podujatí EYCH, ktoré sa realizuje prostredníctvom programu Kreatívna Európa, a navyše sú tu aj príspevky z iných programov ako sú Erasmus+, Európa pre občanov, regionálne rozvojové fondy a Horizont 2020 – ktorý ponúka viac ako 100 miliónov eur na výskumné projekty. Podporených je dovedna viac ako sto podujatí, konferencií, diskusií a miestnych či regionálnych kultúrnych projektov na úrovni EÚ a takmer 8 000 národných podujatí.
Spoločne s partnermi, predovšetkým s Unescom a Radou Európy, realizuje EÚ desať dlhodobých projektov, ktoré charakterizujú kľúčové slová angažovanosť, udržateľnosť, ochrana a inovácie. Ich prvoradým cieľom je posilniť vzťah mladých ľudí ku kultúrnemu dedičstvu, napríklad iniciatívami v oblasti vzdelávania a odbornej prípravy, ako aj v oblasti cestovania do destinácií s kultúrnym dedičstvom. Ďalšie ciele zahŕňajú vytváranie nových nápadov týkajúcich sa kultúrneho dedičstva, jeho lokalít, ochrany a intervenčných štandardov, ako aj boja proti nezákonnému obchodovaniu s kultúrnymi tovarmi a riadenia rizík. Zahrnuté sú aj projekty reflektujúce prínos inovácií, vedy a techniky k ochrane, konzervácii a obnove kultúrneho dedičstva.
Magdalena Pasikowska-Schnass, Európsky parlament/EPRS
Prevzaté z materiálu Cultural heritage in EU policies (Brusel, 2018)
