Tvrdá lekcia z Janova a politický horúci zemiak infraštruktúry

Autor Paola Subacchi august 2018 -
Tvrdá lekcia z Janova a politický horúci zemiak infraštruktúry Foto: MIT

Politici a veľké projekty – tento vzťah už nie je to čo býval. Kedysi ich vyhľadávali, dnes sa obávajú aktivistických protestov, ktoré hatia výstavbu a politické kariéry.

Je naša infraštruktúra bezpečná? Po zrútení Morandiho mosta v Janove si mnohí kladú túto otázku. Samozrejme, mohli by sme si povedať, že takéto katastrofy sú ojedinelé, ba dokonca veriť, že sú vari špecifikom Talianska – krajiny, kde sú infraštruktúrne projekty často úrodnou pôdou pre korupciu. Ale to by sme klamali sami seba.

Povojnový boom a hospodárske zázraky

Mosty, cesty a železnice postavené v západnej Európe a v USA počas povojnovej obnovy a hospodárskeho boomu 50. a 60. rokov 20. storočia sú dnes staré, prekonané a preťažené. Má niektorá z vyspelých ekonomík dlhodobú stratégiu manažmentu svojej základnej infraštruktúry? Posudzujú a zmierňujú sa riziká správnym spôsobom? Aké kompromisy sa robia medzi udržiavaním a nahrádzaním dožívajúcej infraštruktúry? A ako môžu občania ovplyvniť verejnú diskusiu o tom, kto by mal infraštruktúru platiť a kde by sa mala stavať?

Keď sa v roku 1963 začala výstavba Morandiho mosta, na investíciách do infraštruktúry a na správe – a aj vlastníctve – kľúčových infraštruktúrnych podnikov sa aktívne podieľali vlády. Výstavba a údržba sa financovali z daňových príjmov, zatiaľ čo súkromný sektor sa v istej chvíli zapájal do fázy výstavby.

Existoval aj priestor pre finančné inovácie. Vôbec prvé euroobligácie vydala v roku 1963 Autostrade, talianska diaľničná sieť a spoločnosť, ktorá je dnes zapletená do zrútenia Morandiho mosta. Talianska ekonomika zažívala rozmach – v reálnych cenách priemerným ročným tempom 5,3 % a investície do infraštruktúry významne prispievali k rastu HDP. Janov bol veľké priemyselné mesto, typické oceliarňami a stavbou lodí, jeden z veľkých európskych prístavov.

Privatizácia infraštruktúry a redizajn priorít

Keď potom dopytom riadené politiky vyšli z módy, opadol záujem aj o úlohu verejného sektora v dlhodobom plánovaní infraštruktúry a koordinácii trhov. Rast verejného dlhu (taliansky štátny dlh, jeden z najvyšších na svete, je na zhruba 132 % HDP) vyústil do príklonu k neoliberalizmu a výsledkom bola privatizácia mnohých infraštruktúrnych projektov.

Alokačné mechanizmy sa síce zlepšili, ale presun väčšiny infraštruktúry do súkromných rúk sťažil dlhodobé plánovanie – s horizontom pol storočia a viac – a preberanie rizík, ktoré sú veľkým projektom vlastné. Kratšie časové horizonty súkromných investorov oproti verejnému sektoru vytvárajú prekliatie pod heslom „ešte to chvíľu vydrží“ – keďže stimuly sú nastavené v prospech udržiavania infraštruktúry a nie jej nahrádzania a modernizácie.

Z výslnia politických eventov k Čiernemu Petrovi miestnej demokracie

Morandiho most v roku 1967 s veľkou pompou slávnostne otvoril taliansky prezident. Politický kapitál sa vtedy budoval okolo takýchto projektov, a to nielen kvôli klientelizmu a korupcii. Dnes sa však zdá, že moderné demokracie sú lapené do kompromisov medzi kolektívnymi prínosmi infraštruktúry a právami jednotlivcov, takže pre kariéru politika sú veľké projekty často bozkom smrti.

Želanie, aby sa stavalo, no „nie za mojím domom“ (not in my backyard), vystihuje požiadavku lokálnych občanov nebyť vystavení nepríjemnostiam, ktoré také projekty nevyhnutne prinášajú. Tieto požiadavky ale vyústili v to, že sa mnoho infraštruktúrnych projektov už roky odkladá – napríklad tretia pristávacia dráha na letisku Heathrow alebo vysokorýchlostná železnica medzi Turínom a Lyonom. Súčasťou alternatívy k preťaženému Morandiho mostu je výstavba nového cestného spojenia pozdĺž severného okraja Janova. Ale miestni obyvatelia a politici – vrátane členov vládnuceho Hnutia piatich hviezd – roky brojili proti tomuto plánu. A tak sa pre verejný sektor stalo normálnym režimom čo najdlhšie udržiavať starú infraštruktúru.

Kvalitná infraštruktúra má zásadný význam pre ekonomickú udržateľnosť a prosperitu. Bez zdravej verejnej debaty, ktorá sa zameria na náklady a prínosy projektov, na kolektívne povinnosti a práva jednotlivcov a na klady a zápory, ktoré rôzne možnosti prinášajú, bude infraštruktúra prenikať do titulkov len vtedy, keď udrie katastrofa. A tá zasa spustí kaskádu obviňovania, výčitiek a politického oportunizmu. Ak budeme neľahké otázky ďalej hrnúť pred sebou, zatiaľ čo sa existujúca infraštruktúra bude blížiť ku koncu svojej životnosti, môžeme v nepríliš vzdialenej budúcnosti očakávať ďalšie podobné titulky.

Paola Subacchi

členka politického thinktanku Chatham House a hosťujúca profesorka univerzity v Bologni

(Project Syndicate)

Partneri