Územie dnešného mesta Partizánske bolo osídlené od neolitu, je to miesto archeologických nálezov. Mesto, ktoré vybudoval Jan Baťa, pohltilo dedinu Šimonovany, doloženú listinne od roku 1260. V roku 1938 firma Baťa kúpila miestny veľkostatok a v chotári obce začala budovať fabriku a obytné budovy. Vzniklo tu priemyselné mesto Baťovany.
Koncern Baťa bol v tridsiatych rokoch 20. storočia už dobre známym a prosperujúcim podnikom. Výroba obuvi, ktorú rozbehol Tomáš Baťa v dvadsiatych rokoch, úspešne pokračovala, a to aj po jeho tragickej smrti pri leteckej havárii v roku 1932. V priebehu tridsiatych rokov firma expandovala aj mimo domovského Zlína. Výrobné podniky zakladala jednak na území českých krajín a Slovenska, ale aj v zahraničí, napríklad v Chorvátsku (Borovo), Poľsku (Chelmek, Otmęt), Holandsku (Best), Švajčiarsku (Möhlin) a aj mimo Európy – v USA (Belcamp), Indii (Batanagar) či Brazílii (Batatuba).
Už v roku 1929 odkúpila spoločnosť Baťa kožiarske závody v Bošanoch. Nasledoval Svit – Batizovce, kde sa mali vyrábať syntetické vlákna. Baťovany boli pokračovaním stratégie budovania centra obuvníckej výroby na Slovensku.
Podľa plánov ideálneho mesta
Tomáš Baťa bol geniálny podnikateľ, ktorý pochopil, že pri vytvorení ideálneho mesta je potrebné prepojenie práce, bývania, športových aktivít a oddychových zón. Tak sa mal odstrániť negatívny vplyv výroby na bývanie či zabezpečiť nerušený oddych po práci. Úsilie architektov smerovalo k ozdraveniu vzťahov v spoločnosti, k modelovaniu lepšieho života moderného človeka. Architektúra budov firmy Baťa v Zlíne predstavovala symbiózu uvoľnenej hromadnej výstavby, zelene a dômyselného urbanizmu. Vytvárali ju významní architekti ako Vladimír Karfík, František L. Gahura či Jiří Voženílek. Posledný menovaný mal zásadný vplyv práve aj na prípravu plánu Baťovian. Plán, podľa ktorého sa v roku 1939 začalo stavať, vychádzal z ideálnej koncepcie priemyselného mesta pre 5 000 až 15 000 obyvateľov, ktorú mala firma pripravenú už skôr.
Letecký pohľad na dnešné Partizánske (Wikipedia)
Lokality, o ktoré mal Baťa na Slovensku záujem, predstavovali málo rozvinuté regióny so silným potenciálom pracovnej sily, s dobrým dopravným napojením a perspektívou ovládnutia širšieho územia.
História cez všetky režimy
Vzápätí po začiatku výstavby došlo k rozdeleniu Československej republiky a vzniku Slovenského štátu. Jan Baťa bol však pragmatický podnikateľ a so slovenskou vládou podpísal obojstranne výhodné dohody. Vláde poskytol pôžičku a ona jemu slobodu v podnikaní. Tak zabezpečil závodom v Baťovanoch prosperitu na celé vojnové obdobie.
Mesto, v ktorom bolo veľa robotníkov (a medzi nimi komunistov), sa stalo aj centrom protifašistického boja. V okolí pôsobila partizánska skupina Albína Grznára. Mesto obsadili partizáni v deň vypuknutia SNP, 29. 8. 1944, o pár dní však museli ustúpiť.
V roku 1949 mesto premenovali na Partizánske, keď len rok predtým zmenili jeho názov na Baťovany. Predtým malo zdvojený názov Šimonovany-Baťovany. Stalo sa strediskom obuvníckeho priemyslu na Slovensku; okresným mestom bolo do roku 1960 a potom zasa od roku 1997.
Batizmus
Fenomén Baťa nepreslávila len charakteristická architektúra, ale najmä tzv. batizmus, dobre organizovaná efektívna výroba a predaj. Súčasťou tohto systému bolo napríklad zavedenie dielenskej samosprávy (jednotlivé dielne fungovali ako samostatné hospodárske jednotky), odmeňovanie v podobe účasti na zisku (pohyblivá zložka motivujúca k vyšším pracovným výkonom), uplatnenie podrobného plánovania (dlhodobé i denné plány výroby, práce, predaja atď.), vlastná sieť predajní (v roku 1931 až 2 500 jednotiek na celom svete), predaj za nízke ceny a ich taktické stanovovanie (od roku 1922 sa ceny končili číslicou 9) a úderná reklama.
Továrenská výroba
Baťova ideológia vychádzala z tzv. amerického systému komplexnej organizácie továrenskej výroby. Vytvárala dojem priemyselnej civilizácie. Hlavným a dominantným prvkom urbanistického priestoru bola továrenská budova s konštrukčným modulom 6,15 x 6,15 m.
V Baťovanoch sa mali pôvodne vyrábať stroje pre obuvnícky priemysel, ale vzhľadom na ekonomické a politické zámery tento zámer zmenili a vyrábali tam len obuv. Výroba v továrni sa začala v provizórnych podmienkach, poznačili ju vojnové časy. Jiří Voželník pracoval ešte v priebehu vojnových rokov na návrhu novej výrobnej budovy. V Baťovanoch začali s jej stavbou v roku 1942, kde podľa projektu vznikli dve nové tzv. etážovky. Išlo o niekoľkopodlažné výrobné objekty vyvinuté v zlínskeho projekčnom ateliéri v dvadsiatych rokoch.
Od vojny po dnešok
V roku 1948 prebehlo v Československu znárodnenie všetkých výrobných podnikov, medzi nimi aj Baťovych závodov, z ktorých sa stali Závody 29. augusta. Päťdesiate roky znamenali útlm vo výstavbe mesta. Stavať sa opäť začalo začiatkom šesťdesiatych rokov, pričom stále rešpektovali pôvodný urbanistický návrh J. Voženílka. Rozmiestnenie jednotlivých funkcií v meste (nemocnica, dom kultúry, školy, športoviská, bývanie) bolo v súlade s jeho pôvodným regulačným plánom z roku 1945.
Najväčšmi ráz mesta ovplyvnila extenzívna výstavba v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Vtedy vznikli priľahlé panelové sídliská i charakteristické moderné solitéry (nemocnica, nákupné centrá). Po roku 1989 prešli obuvnícke závody opäť do súkromných rúk. Rozdelili sa však medzi viacerých majiteľov a ráz výroby sa zmenil.
Dnes je výrobe obuvi venovaný už len zlomok kapacít výrobného areálu. Mesto si napriek tomu uchovalo ráz pôvodného baťovského sídla – jednak ako záhradné mesto, ale aj vzhľadom na priestorovú a funkčnú zviazanosť mesta a výrobného areálu. Okresné mesto Partizánske má dnes asi 25 000 obyvateľov.
Zdroj: Wikipedia
Literatúra:
Vladár J., Wiedermann E. (eds): Partizánske. Staré a nové epochy, Bratislava – Partizánske, 2000.
Gehrerová, R.: Partizánske; História [online]. e-obce.sk, 2017.
Moravčíková, H.: Baťovany-Partizánske: vzorné slovenské priemyselné mesto; Architektúra & Urbanizmus 37/2003.
Mikloš, P.: Znovuobjavenie funkčného mesta Partizánske; Bratislava, Vydavateľstvo spolku architektov 2005.
Prečítajte si tiež:
