Počas svojej návštevy na tohtoročnej Letnej filmovej škole (LFŠ) sa stihol o svoje spomienky podeliť hneď na niekoľkých stretnutiach.
Lasica je jednoznačne renesančným tvorcom: narodil sa ako humorista, vyštudoval dramaturgiu, stal sa hercom, spisovateľom, režisérom, moderátorom, spevákom, riaditeľom divadla i milovníkom absurdna. Aj preto treba rozdeliť jeho rozprávanie do dvoch kapitol.
Kapitola 1: divadlo
Keď mal Lasica 13 rokov, začal pravidelne chodiť do divadla. Hrali sa budovateľské hry, ale aj tak všetky inscenácie videl niekoľkokrát. Nešlo mu o to, čo sa hrá, ale keď sa otvorila opona, ucítil zvláštnu vôňu: vôňu líčidiel, ktorá ho očarila.
„Išiel som ale študovať dramaturgiu. Aj keď na to nevyzerám, som hanblivý a netrúfal som si ísť na skúšky na herectvo,“ vysvetľoval na svojej Lekcii filmu.
Už vtedy sa stretol s Júliusom Satinským, pripravovali spolu predstavenie Dvanásť mesiačikov. Lasica bol apríl a Július jún, už vtedy k sebe mali blízko.
O pár rokov neskôr už hrali pre ostatných improvizované predstavenia, čo považoval Lasica za veľmi náročné.
„Nie som sólista, potrebujem mať partnera. Potrebujem, aby veľa hovoril, ja potom poviem jednu vetu, ktorá vytvorí pointu,“ vysvetľoval.
„Byť majster pointy je dar, ale niekedy som sám prekvapený, ako mi to ide,“ pokračoval skromne.
„Satinský veľa rozprával, na javisku i v súkromí. Keď nastala chvíľka ticha, cítil sa previnilo. Potreboval byť stredobodom, ale mne to vyhovovalo,“ dodal.
M. Lasica na TK LFŠ
Lasica vraj totiž nedokáže baviť obecenstvo dlho sám. Práve rozdielnosť ich pováh bola jedným z dôvodov, prečo bol pár taký úspešný. Dramaturg LFŠ Jaroslav Sedláček ich označil za melancholického intelektuálneho skeptika a živelného plebejca.
„Vo dvojiciach je často hlúpy verzus múdry, ale my sme boli hlúpi obidvaja. V tom bol ten trik, že sa ukázalo, že ten múdrejší je možno ešte hlúpejší ako ten hlúpy,“ povedal Milan Lasica.
„Z publika sme dostávali impulzy, a keď sa nám podaril vtip, pokúsili sme sa zapamätať si ho a potom zopakovať. Nemal som veľký talent, prepracovával som sa k tomu roky. Môj hlavný cieľ bol ale stáť so Satinským na javisku a viesť dialóg,“ dodal.
Lasica sa vrátil aj k svojim hlavným inšpiračným zdrojom. „Keď v 60. rokoch prišla do módy vlna absurdného divadla, ovplyvnilo nás to dosť,“ popisoval. Pri písaní autorských textov a scénok vraj získavali inšpiráciu hlavne počas improvizačných prechádzok, ktorými sa sami bavili.
Spoluprácu po 40 rokoch ukončila až smrť Satinského. „Oslávili sme 40. výročie našej spolupráce, potom odišiel. Časť mňa v tej chvíli zomrela,“ opisuje. Nového parťáka už si nenašiel a trvalo mu 7 rokov, kým sa odvážil čokoľvek bez neho napísať.
„Možno to bol ostych, ale skôr len lenivosť. Som rád, že som ale nakoniec niečo napísal, bola to aj spomienka na neho,“ dodal.
Lasica na LFŠ spomenul aj svoje súčasné projekty. V divadelnej hre Kliešť hrá spolu s Bolkom Polívkom „vypĺznutého kohúta“, navyše hovorí po česky. „Používam češtinu Andreja Babiša,“ povedal k tomu s kamennou tvárou.
Kapitola 2: film
Do Prahy sa na filmovú školu neprihlásil, zvíťazil ostych. „Do istej miery sa čudujem, že som tu dnes medzi vami ako významný filmový herec,“ vysvetlil.
Priznal sa navyše, že filmovanie vlastne nemá rád. „V divadle mám kontakt s obecenstvom, to sa pri filme nedá.“
A servítky si nebral ani v prípade slovenských kinematografie. Slováci podľa neho nevedia natočiť komédiu, oveľa zaujímavejší je preto dokument. „Myslím si, že úžasná slovenská komédia vznikne tak za 200 rokov,“ povedal.
Neubránil sa ani porovnaniu filmu s divadlom. „Ako divák mám radšej filmy, ale ako herec divadlo. Herec málokedy vie, o čo ide, keď sa točí na preskáčku. To tušia len režisér a niekedy ani ten nie,“ vyhlásil. Preto sa vraj stávalo, že so Satinským sa na natáčaní niekedy nestretli, aj keď hrali v rovnakom filme.
Stretol sa však s Janou Hlaváčovú a hneď v prvej scéne mali hrať milostnú scénu v posteli. „Povedal som jej, aby pozdravovala manžela. Odpovedala mi, aby som pozdravoval Magdičku,“ opísal Lasica a vôbec prvýkrát sa pri svojej Lekcii filmu zasmial.
Práve kamenná tvár je totiž niečo, čo vie viac ako dobre. Nemá vraj jednoducho rád humor veľkolepých grimás, naopak, preferuje, keď gagy vznikajú v príhovoroch, ktoré sprevádza nezmenenú tvárou.
„Nepremýšľam nad tým, aké to je byť komikom, či je to viac alebo menej vznešené,“ doplnil. Milan Lasica jednoducho znie ako osoba, ktorá má svoj život úplne urovnaný. Všetko, čo potrebuje, už vie a vie to so stoickým pokojom a kamennú tvárou.
Alice Krajčírová
(Prevzaté z Filmových listov, festivalového časopisu Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti. Autorka je scenáristka.)
