New York Times sú noviny, ktoré reflektujú názory krajne ľavicového krídla Demokratickej strany. Ešte v prvých mesiacoch konfliktu, niekedy v marci, redakcia uverejnila stĺpček, kde vyjadrila svoj postoj k vojne na Ukrajine. Bol to taký štandardný naratív Kremľa. Hovorilo sa tam o rozširovaní NATO, o zanedbaní takzvaných obáv o bezpečnosť Ruska tak ďalej. To je hľadisko krajne ľavicového krídla, ktoré tu bolo vždy prítomné.
A približne v rovnakých mesiacoch, možno v apríli minulého roka, 30 demokratických kongresmanov napísalo Bidenovi list, v ktorom vyjadrili svoj nesúhlas s podporou a poskytnutím vojenskej pomoci Ukrajine. Opakovali tie isté mémy o ukončení vojny, o mieri, že umierajú ľudia... Je potrebné dosiahnuť mierovú dohodu, zohľadniť záujmy Ruska atď.
No Bidenovi sa podarilo rýchlo potlačiť vzburu vnútri Demokratickej strany. Nasledujúci deň sa títo ľudia akoby dištancovali od svojho listu. No nikam nezmizli a nezmenili svoje názory. Tieto názory ľavého krídla sú stále prítomné. A tu sa odhalili nečakaným spôsobom v priebehu škandálu, o ktorom sa hovorilo v posledných dňoch, škandálu s únikom dokumentov Pentagonu.
Mier na účet Ukrajiny?
New York Times uverejnil v súvislosti s únikom viac ako desiatku článkov v rôznej forme. V podstate zdôrazňovali tú istú myšlienku: Pentagon pochybuje, neverí v možnosť úspešnej ofenzívy ukrajinskej armády.
V rôznych verziách opakuje, že uniknuté dokumenty potvrdzujú názory tých, ktorí veria, že Ukrajina nie je schopná dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo nad Moskvou, a preto je nevyhnutné radiť Ukrajine, aby sa snažila o nejakú mierovú dohodu či prímerie, nejako sa dohodnúť.
Tým sa myslí, samozrejme, dohodnúť sa o odstúpení územia Ukrajiny Rusku. A to je názor, ktorý toto ľavé krídlo kedysi podporovalo a ktoré sa teraz snaží pretlačiť na základe svojej interpretácie týchto dokumentov Pentagonu.
Republikánsky obrat
Prečo práve v tomto momente ľavé krídlo Demokratickej strany spustilo takúto kampaň? Preto, lebo to vidia ako poslednú príležitosť zmeniť situáciu v americkej politike.
Vidíme práve opačný trend, veľmi dôležitý, ktorý sa teraz rozvíja v Republikánskej strane. Za posledné dva týždne Republikánska strana radikálne zmenila postoj k problému Ukrajiny.
Vieme, že podpora Ukrajiny bola v Kongrese vždy od obidvoch strán a veľký vplyv na to mal republikánsky establishment. Takí ľudia ako líder republikánov v Senáte Mitch McConnell, senátor Lindsey Graham, nový predseda Snemovne reprezentantov, republikán Kevin McCarthy, ktorý mal vo všeobecnosti dosť blízko k Trumpovi a v mnohých smeroch ho podporoval. Takisto nový predseda zahraničného výboru Snemovne reprezentantov Michael McCaul. Títo ľudia kritizujú Bidena za nedostatočnú podporu Ukrajine.
No výrazná a známa bola pozícia samotného Donalda Trumpa a radu takých postáv, často marginálnych, ako je kongresmanka Marjorie Taylor Greene, podľa ktorých Biden podporou Ukrajiny vedie krajinu k tretej svetovej – jadrovej – vojne.
Ale tento postoj teraz Republikánska strana čoraz viac zavrhuje a stáva sa v nej okrajovým.
Prečo sa udiali takéto zmeny vo vnútri Republikánskej strany? Formuloval by som to tak, že Republikánska strana si vybrala stratégiu pre volebnú kampaň. Prirodzene, opozičná strana by mala útočiť na úradujúceho prezidenta vo všetkých otázkach. A otázka vojny medzi Ukrajinou a Ruskom je teraz ústrednou témou svetovej politiky.
Takže až donedávna súperili akoby dva možné prístupy, ako viesť tento útok. Ten trumpovský – t. j. Biden je vinný tým, že rozdúchava vojnu na Ukrajine a posúva ju k jadrovému konfliktu. A potom je názor tých významných politikov, ktorých som vymenoval, že Biden nedostatočne podporuje Ukrajinu. Takže bol zvolený tento druhý prístup, v Republikánskej strane je už nezvratný, a Trump sa so svojou proputinovskou demagógiou čoraz viac mení na okrajovú figúru.
Hlavným protivníkom je Čína
Čo spôsobilo tento obrat? Samozrejme, správanie Číny. V Číne sa odohrala veľmi dôležitá udalosť. V podstate tam súdruh Si Ťin-pching uskutočnil štátny prevrat.
Pripravoval ho 10 rokov a v novembri ho zavŕšil, keď skoncoval s tradičnou praxou, ktorá bola odkazom Teng Siao-pchinga – po prvé, s povinnou výmenou straníckych vodcov a po druhé, s pokračovaním v kurze konštruktívnej spolupráce so Spojenými štátmi, ktorá Číne umožňovala veľmi efektívne získavať moderné technológie.
Čína je dnes v porovnaní s Ruskom technologická mocnosť úplne iného, vyššieho rádu. A to je založené, samozrejme, predovšetkým na preberaní amerických technológií a po druhé, na využití obrovského západného trhu pre export čínskeho tovaru, na rozvoj priemyslu a zamestnanosť jej jednej a pol miliardy ľudí.
Si sa vo všeobecnosti dostal k moci pod heslom „Vrátim Taiwan do rodného prístavu“. Čiže s programom prudkého zhoršenia vzťahov s USA, ktoré ohrozí očividne veľmi efektívny ekonomický model rozvoja Číny. V poslednom čase urobil Si v tomto smere niekoľko ráznych krokov, ktoré boli úspešné.
Po prvé, spomínaný domáci politický triumf – prevrat, vďaka ktorému sa stal čínskym cisárom.
A okamžite začal rozvíjať tento úspech a chce vytvoriť rovnakú svetovú ríšu zla. Prvým krokom bolo jeho takzvané zmierenie Saudskej Arábie a Iránu, kde do istej miery spojil dva teroristické režimy na Blízkom východe, ktoré medzi sebou viedli smrteľný boj.
A izolovanému Iránu tým preukázal obrovskú službu. Predstavuje to veľkú hrozbu pre záujmy Izraela a Spojených štátov. To je jeho prvý zahraničnopolitický úspech.
Putin ako čínsky vazal
Druhým úspechom je jeho návšteva Moskvy, kde vo všeobecnosti demonštroval, že je starší, oveľa starší brat. Putinovi vydal jarlyk na vládu navonok, a to dosť drsným spôsobom voči ruskému národu. Prvé slová, ktoré povedal v Georgievskej sále Kremľa, boli o tom, že na budúci rok budú v Rusku voľby. „Som presvedčený, že múdry ruský ľud si vyberie túto osobu, ktorá sedí vedľa mňa,“ povedal.
Putinovi dal teda jarlyk na vládnutie v Moskovii do roku 2030, pričom si svoje postavenie zabezpečil 14 dohodami, ktoré prakticky odovzdávajú Číne úplnú kontrolu nad zdrojmi Ďalekého východu a Sibíri. No tento proces prebieha už 15 rokov a tieto moskovské dohody ho len upevnili.
A aby nikto v Rusku nepochyboval, kto je v tomto obchode gazda, urobil bezprecedentnú akciu. Týždeň pred návštevou zverejnilo čínske ministerstvo prírodných zdrojov veľkú mapu Eurázie, na ktorej sú desiatky ruských miest a obcí od Vladivostoku po jazero Bajkal pomenované pôvodnými čínskymi názvami, ktoré mali pred anexiou týchto rozsiahlych území cárskou vládou v 19. storočí.
Hľadaný vojnový zločinec Pu v tej chvíli veľmi potreboval nejaké prejavy medzinárodného uznania, skutočne potreboval návštevu Si-ho a ten vedel, že Moskva nie je schopná na túto akciu nijako zareagovať. No a vlastne také mlčanie je, samozrejme, výrazom uznania.
Moskva, takpovediac, mlčky uznala suverenitu Číny nad týmito územiami. Stručne povedané, stalo sa zrejmým, že Pu už nie je samostatným subjektom, ale je úplne vo vrecku Číny, poskytuje Rusko ako zdroj pre globálne ambície Číny.
Omyl a precitnutie republikánov
V Republikánskej strane – v dostatočne vplyvnej časti Republikánskej strany – dominoval názor, že hlavným protivníkom USA je Čína, preto treba sústrediť všetko úsilie na jej zadržiavanie a možnú konfrontáciu s Čínou, v záujme obrany Taiwanu.
A v tejto situácii sa USA nemôžu rozptyľovať ruskou tematikou. A vôbec, nebolo by zle zopakovať manéver Nixona a Kissingera z roku 1972, ale naruby, a pretiahnuť Putina na našu stranu v tomto konflikte.
Nedávne udalosti však ukázali, aké absurdné to boli predpoklady. A každý pochopil, že neexistuje nijaký nezávislý Pu, ale existuje vazal Číny, a naopak – nevyhnutne najväčším potenciálnym úderom voči Číne by bolo prudké oslabenie Putinovho Ruska.
Zjednodušene povedané, ak čínsky drak viditeľne zakladá akúsi vlastnú ríšu zla – Legion of Doom, ako to nazvali Američania – tak najúčinnejším spôsobom, ako tomu čeliť, je odseknúť tomuto drakovi ruskú hlavu. A to práve teraz, keď sa to ešte dá, keď je možné odvrátiť katastrofický vývoj možných scenárov.
Veď Si sa správa tak, že každému v Amerike je dnes jasné, že skôr či neskôr sa rozhodne pre vojenskú akciu proti Taiwanu a Spojené štáty budú vtiahnuté do rozsiahleho vojenského konfliktu s Čínou.
Čínska potrava pre kanóny
Tento konflikt bude predstavovať predovšetkým námorná konfrontácia v tichomorskej oblasti. Ale Čína bude mať záujem nejakým spôsobom využiť svoje silné stránky, najmä neobmedzené množstvo ľudského mäsa, ktoré ovláda.
Putin sa trápi s tým, ako naverbovať viac Rusov do ukrajinskej vojny. Súdruh Si takéto problémy nemá. Dokáže nahnať niekoľko miliónov Číňanov kamkoľvek.
Takže v scenári plnoformátovej vojny medzi Spojenými štátmi a Čínou pôjde Čína prirodzene podľa toho scenára, o ktorom každý deň sníva ruský propagandista Solovjov. Pošle dva-tri milióny čínskych dobrovoľníkov na západný front, aby tam podporili padajúci Putinov režim.
Navyše, s pomocou týchto čínskych dobrovoľníkov dokáže vytvoriť hrozbu pre západnú Európu, a tým zaťažovať Spojené štáty a dostať ich do situácie, keď budú bojovať na dvoch frontoch.
Provokácia cez NYT
Preto, aby nevznikla takáto situácia, je potrebné odrezať hlavu ruského draka tu a teraz. Práve taký uhol pohľadu teraz začína byť dominantný v americkom politickom establishmente.
Samozrejme, toto rozbesňuje ľavičiarov v Demokratickej strane, a tak použili New York Times, ktorý vyjadruje ich názory, a urobili túto akciu.
Som presvedčený, že hlavným autorom tejto provokácie s únikom dokumentov, ktorý urobil z okrajovej udalosti udalosť svetového významu, nie je ten nechápavý mladík, ktorý zrejme dostane doživotie, ale ľavicoví redaktori New York Times, ktorí, samozrejme, vyjdú z vody suchí.
Andrej Piontkovskij
(Spracované z youtubového vysielania A. Piontkovského via 24 Kanal; krátené)
Autor je ruský politický analytik, kritik prezidenta Putina, pôvodným povolaním matematik. Žije v exile v USA.
