Sociopat a šikanista, ktorého si zamilujete
Kľúč k filmu je v originálnom prístupe. Boyle sleduje Jobsa akoby zo zákulisia. Postava S. Jobsa od prvých minút utvrdzuje divákov v tom, že reči o jeho neznesiteľnosti neboli prehnané. Pôsobí ako monštrum, ktoré šikanuje podriadených za nesplnenie nesplniteľných príkazov, a do krvi sa háda so svojou „pravou rukou“ Joannou Hoffmanovou (Kate Winslet), až kým nedosiahne svoje. Z portrétu jednorozmerného psychopata sa však postupne stáva obraz osobnosti, ktorú diváci dokážu aj chápať a obdivovať – hoci kritický pohľad sa nevytráca. Asi ako v prípade každého človeka, ktorý vidí o kus ďalej ako ostatní.
Film podľa jeho tvorcov nemožno označiť za životopisný a nie je ani pokusom prerozprávať vecné fakty o Jobsovom živote. „Sme vďační za knihu Waltera Isaacsona aj za hlbokú komplexnosť jeho výskumu, ale chceli sme, aby film mal trochu iný smer. Sorkin charakterizuje film ako ‚impresionistický portrét‘. Sú v ňom myšlienky, ktoré zjavne pochádzajú zo skutočného života, ale samotný film je abstrakcia. Vyberá udalosti –
– niektoré skutočné, iné vymyslené – a vyzdvihuje tri momenty: predstavenie počítača Macintosh v roku 1984, NeXTcube v roku 1988 a iMac-u v roku 1998.“ To sú slová Dannyho Boylea, hlavného tvorcu filmu, pre ktorého príbeh Steva Jobsa bol nepochybne aj výzvou upevniť si svoju oskarovú reputáciu. „Šesť postáv filmu sa objaví trikrát, vždy pred predvedením jednotlivých produktov; jednoducho sa stretávajú. Nie je to skutočný život, ale akási vyššia verzia skutočného života,“ vysvetľuje režisér.
Danny Boyle: Jobs mal shakespearovský formát
„Postava Steva Jobsa, ktorá vznikla v scenári, sa v niektorých smeroch so skutočnou postavou prekrýva a v iných smeroch zasa nie. Je to postava shakespearovských rozmerov. V Jobsovom charaktere je humor i pochopenie toho, akí sú ľudia šťastní, ak si nájdu niekoho, kto ich inšpiruje a vedie k tomu, aby sa snažili viac a viac. On bol temer šialený vo svojom odhodlaní meniť ľudí,“ charakterizuje ďalej D. Boyle hlavnú postavu svojho filmu.
„Zmenil jednu z najcennejších a podstatných vecí v našom živote, a to spôsob, akým komunikujeme, spôsob našej vzájomnej interakcie. Napriek tomu, mnoho jeho osobných interakcií bolo úplne nefunkčných. Dúfam, že keď si diváci pozrú film, pochopia, čo všetko bola schopná táto osobnosť vytvoriť vďaka urputnej snahe, inteligencii, šialenej obetavosti a vášni – ale tiež za cenu bremena na osobnej úrovni. Napriek všetkej genialite svojho vizionárstva, mieru skutočného sebapoznania a ľudskosti objaví až vtedy, keď pochopí, že on sám nie je dokonalý.“
Aaron Sorkin: Prekračovanie hraníc možného bral ako normu
„Steve Jobs úprimne veril, že jeho metódy dostanú z ľudí, ktorých zamestnáva, to najlepšie. Často im vracal prvé návrhy so slovami: ‚Môžete to urobiť lepšie. Urobte to znovu.‘ Potom, ako dostal druhú verziu, vrátil ju a povedal: ‚Môžete to urobiť lepšie. Urobte to znovu.‘ Trikrát, štyrikrát. V skutočnosti sa nikdy nepozrel ani na prvú, druhú, tretiu, ani na štvrtú verziu. Jeho – nie vždy opodstatnené – očakávanie bolo, že každý to môže urobiť lepšie. To sa môže zdať neznesiteľné, ale je to vlastne veľký dar mať niekoho, kto vás podnecuje k tým najlepším výsledkom. V tomto ohľade bol úspešný. Ale myslím si, že neobľúbené spôsoby jeho správania mali viac do činenia s jeho osobnosťou než s jeho snahou dostať z ľudí to najlepšie. Napriek tomu, že mohol poznať aj iné manažérske stratégie, vedel aj takýmto spôsobom dosiahnuť, o čo mu šlo,“ popisuje scenárista Aaron Sorkin metódy a osobnostné črty S. Jobsa.
„Steve Jobs bol možno jedným z posledných veľkých vynálezcov na zemi. Snažil sa vytvoriť to, čo mnohí v tej dobe považovali za vzdušné zámky. Vzal dizajnéra alebo inžiniera a povedal: ‚Chcem, aby toto zariadenie bolo takéto veľké, a chcem, aby bolo schopné urobiť toto.‘ Vývojár sa mohol brániť, že v tej veľkosti to jednoducho nie je možné. Odpoveďou Jobsa bolo niečo v zmysle: ‚Tak potom si ignorant, nevieš, čo robíš, a ja si nájdem niekoho iného, kto dokáže urobiť to, čo chcem.‘ A nakoniec ten človek dokázal to, o čom by všetci ostatní tvrdili, že to nie je možné.“
Michael Fassbender: Žil v skreslenej realite
„Jeden z pôvodných členov vývojárskeho tímu Macintosh povedal, že Jobs fungoval v rámci ‚zóny skreslenej reality‘ – čo znamenalo, že keď dostatočne dlho tvrdil, že obloha je zelená, všetci okolo neho tomu začali veriť. Rovnako, ako keď sa snažil, aby premenil svoju ideu osobného počítača na skutočnosť. Bol by schopný dosiahnuť všetko to, čo dosiahol, bez takej silnej vôle? Neviem. Ale zdá sa, že to bol zložitý človek,“ vyjadril sa herec Michael Fassbender o postave, ktorú vo filme stvárnil.
A dodal: „Rozhodne to bol vizionár, a to v mnohých smeroch, nielen v oblasti osobných počítačov. Steve si predstavil počítače ako intuitívne veci, s ktorými možno mať osobný vzťah – ako protiklad k tým desivým anonymným orwellovským strojom, ktoré sedia v rohu. Nech teraz zájdete kamkoľvek, ľudia idú po ulici s pohľadom upretým na svoj iPhone – nahrávajú, fotografujú, píšu textové správy, mailujú, tweetujú. Myslím si, že je to ako vynásobiť Henryho Forda tisícom – to, čo urobil, úplne zmenilo spôsob nášho života. Je to také jednoduché, a napriek tomu zásadné.“
Seth Rogen: Láskavosť a genialitu videl v protiklade
Predstaviteľ filmového Steva Wozniaka Seth Rogen komentuje: „Jobs si získal reputáciu – nie je na to lepší výraz – šéfa, s ktorým je naozaj veľmi ťažké vychádzať. Mal pocit, že ak slúži geniálnej myšlienke, používanie drobných láskavostí v každodennom živote a komunikácii je strata času. Myslím si, že diváci zistia, že Jobs bol človek, ktorý robil veľké chyby, ale ktorý sníval svoj veľký sen... A možno mohol byť šťastnejší, keby sa nedomnieval, že láskavosť a genialita sú v opozícii. V jeho svete tieto dve vlastnosti, genialita a láskavosť, existovali v binárnom systéme: platí buď jedna, alebo druhá, nula alebo jednotka, áno alebo nie.“
Podľa režiséra Dannyho Boylea je pre film kľúčom práve postava S. Wozniaka, technického génia, ktorý bol autorom koncepcie osobného počítača. „Steve Wozniak – Woz – verí, že môžete byť slušný a zároveň i talentovaný, a to je myšlienka, ktorá sa filmom tiahne ako zlatá niť. Wozovou úlohou v príbehu je, že sa snaží primäť Steva, aby priznal dôležitosť toho, čo sa stalo – snaží sa ukázať, že v procese tvorby hrá minulosť rovnako dôležitú rolu ako inovácia. To, že jeho najlepší priateľ a muž, s ktorým spoločne vymysleli osobný počítač, nedokáže túto myšlienku prijať, mu spôsobuje veľké trápenie. Steve má totiž na mysli len jedno: inovovať. Pre neho je tu len budúcnosť, na ktorú sa zameriava. A Woz hovorí: áno, inovácia má svoju rolu v tvorení, ale tvorenie závisí tiež od ľudí, ktorí tu boli pred nami. Vždy stojíte na ramenách niekoho a je dobré si to uvedomiť.“
MF; spracované z materiálov Barracuda Movie
