Polly Higginsová vymenila úspešnú advokátsku kariéru za prácu pre kampaň za presadenie legislatívy, ktorá by mala kriminalizovať ničenie životného prostredia. A to na medzinárodnej úrovni. Odkedy v roku 2010 predložila návrh na zmenu a doplnenie tzv. Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu o zločin ekocídy, precestovala s prednáškami množstvo krajín na celom svete. V máji navštívila aj Bratislavu, počas festivalu Ekotopfilm – Envirofilm.
Dvanásťročná práca pre najväčšieho klienta
„Začalo sa to v deň, keď som vyhrala dôležitý súdny proces,“ spomína Polly Higginsová. „Zastupovala som v ňom človeka, ktorý utrpel vážny pracovný úraz a poisťovňa mu nechcela zaplatiť. Pracovala som preňho pro bono, pretože tomu človeku išlo o všetko a mne bolo jasné, že bez právnika by naisto prehral. Čakala som, kým sa sudcovia vrátia s verdiktom, a pozerala som sa z okna. Bolo to vo výškovej budove, z ktorej som videla krížom cez Londýn, ponad stromy a budovy britského parlamentu. V mysli som stúpala ponad celý svet. Rozmýšľala som – to, čo vidím, nie je ´len´ Zem, ale živá pozemská komunita. Uvedomila som si, že ak ľudia ubližujú životnému prostrediu, škodia širokému spoločenstvu bytostí. Že Zemi sa deje krivda a potrebuje dobrého právnika. Tá chvíľa zmenila môj život.“
P. Higginsová je evidentne výborná právnička a každý má dozaista predstavu o tom, ako sa dá zužitkovať úspech v tejto brandži. V uvedený deň sa však rozhodla vydať trochu iným smerom. „Sudcovia sa vrátili s rozsudkom, ktorý bol čiastočne v náš prospech. Môjmu klientovi prisúdili také množstvo peňazí, ako som navrhovala, a prostredníctvom toho súdneho procesu som precedensom zmenila zákon.
Toto je skvelý deň, povedal môj asistent, keď som sa vrátila do miestnosti pre advokátov. Urobila si si meno, teraz môžeš ísť po hocijakom veľkom prípade, aký len chceš. Nie, odvetila som mu, plánujem odísť, potrebujem aspoň ročné voľno.“ To sa stalo pred dvanástimi rokmi. Svoje „ročné voľno“ však Polly čerpá doteraz. „Plánujem vytrvať, až kým nevznikne legálna povinnosť rešpektovať Zem,“ tvrdí. Aktivity, ktorým sa venovala za ten čas, zobrazuje dokumentárny film Právnička Zeme (The Earth´s Lawyer, 2015).
Čo je ekocída
Hnutie za ukončenie ekocídy sa o. i. hlási k odkazu zavraždeného švédskeho premiéra Olofa Palmeho, ktorý s týmto termínom prišiel ako prvý už v roku 1972. Polly Higginsová vo svojej knihe Eradicating Ecocide definuje tento pojem ako „rozsiahle poškodenie, ničenie alebo stratu ekosystému do takej miery, že pokojné užívanie daného územia jeho obyvateľmi je alebo bude výrazne znížené.“ Budúci čas je v tejto definícii veľmi dôležitý, pretože mnohé environmentálne nástrahy sú ako časované bomby. Globálnym príkladom je vytváranie a manipulácia s jadrovým odpadom, lokálnym môže byť skládka chemikálii po bývalej Dimitrovke, ktorá desiatky rokov postupne zamoruje spodnú vodu pod časťou Bratislavy. Tento medializovaný prípad zo Slovenska je príkladom ujmy voči životnému prostrediu, v ktorom sú zapletené firmy i štát, pričom je málo pravdepodobné, že nejaký subjekt bude braný na zodpovednosť alebo že zasiahnutí obyvatelia budú odškodnení. Život a podnikanie pôjdu ďalej, ako to už na svete chodí.
No podľa P. Higginsovej je už poriadne načase, aby to tak chodiť prestalo. Občianskoprávne spory nie sú pre firmy – najmä medzinárodné ťažobné korporácie, ktoré sú najväčšími páchateľmi ekocíd – dostatočným strašiakom na to, aby zmenili svoje správanie. Až kvalifikácia medzinárodného zločinu bude mať na to dostatočnú silu.
Dávidovia proti Goliášom: pomôžu im lepšie zákony?
Bol raz jeden domorodý Ekvádorčan, ktorý sa volal Pablo Fajardo. Kultúru jeho komunity rozvrátilo znečistenie vody a pôdy spôsobené ťažobnou činnosťou amerického ropného giganta Texaco (neskôr Chevron). Aby mohol vyzvať na súboj adnárodnú spoločnosť, Pablo sám študoval zákony, každý deň sa učil dve hodiny. Bol to zápas Dávida s Goliášom. Súdny proces trval 11 rokov, niekoľko ľudí z kmeňa Cofán bolo podozrivo zabitých a Pablo dodnes musí bojovať. Hoci vyhral súd v Ekvádore, spoločnosť sa odvolala v USA a v Kanade. Ak aj Chevron prehrá a bude musieť zaplatiť pokutu, príde to už neskoro. A zrejme bude môcť naďalej pokračovať vo svojom biznise ako doposiaľ.
Ťažko sa pri takýchto príbehoch ubrániť pocitu, že sa deje krivda. Z pohľadu platných zákonov je však často všetko v poriadku...
Niektorým ide o všetko
Aj o tejto kauze hovorila škótska právnička počas svojej návštevy Slovenska. Na niektoré ľudské spoločenstvá však ešte horšie dopadajú nie lokálne pochybenia, ale následky globálnych problémov, ktoré všetci dobre poznáme.
Podľa predpovede OSN bude do roku 2050 na svete 750 miliónov klimatických utečencov. „Od reprezentantov malých ostrovných rozvojových štátov počúvam opakujúci sa príbeh o tom, ako more postupne pohlcuje ich atoly. Polynézania a Mikronézania už dnes reálne plánujú a zabezpečujú presídlenie svojich národov,“ varuje P. Higginsová. „Niektorí z ministrov, delegátov či poslancov, ktorých som stretla, boli v slzách z toho, čo sa deje s krehkými ekosystémami ich krajín.“ Tieto štáty tvoria 53 zo 124 signatárov Rímskeho štatútu, pričom na odhlasovanie zmeny treba dve tretiny, čiže aspoň 83 hlasov.
Otázka klimatickej zmeny je spojená s otázkou mieru. Zhoršovanie životného prostredia totiž vedie k zlej ekonomickej situácii, nepokojom a vojnám – ľudia sa nakoniec ocitnú v boji o prírodné zdroje. Odkaz Olofa Palmeho, ktorý bol o. i. aj veľkým kritikom vojny vo Vietname, je aj mierovým odkazom. Na rozdiel od neho však žijeme v časoch, keď sa veľké politické rozhodnutia robia viac pred zrakom svetovej verejnosti. „Keď bola ekocída prvý raz na pretrase, dialo sa to za zavretými dverami,“ upozorňuje P. Higginsová. „To už dnes nie je možné. Aj moju prácu vlastne umožňujú Facebook, Google a Twitter. Keď sa ohlási, že náš zákon bol predložený, vloží sa do toho občianska spoločnosť, a to je kľúčové. Nebude môcť byť potichu stiahnutý, zastavený a zabudnutý na mnoho rokov,“ dodáva.
Eva Albertová
Čítajte tiež:
Plastová hrozba začína byť neúnosná
Máme ešte šancu zastaviť globálne otepľovanie?
