Odpoveď znie: Nie, nemôže. Po sovietskej okupácii Československa v roku 1968 bol smer ďalšieho vývoja jednoznačne určený. Tragický čin Jana Palacha v januári 1969 však otriasol svedomím (politického) národa a stal sa pomyselným majákom ako morálny protest ad ultimum. Aká však bola cesta študenta filozofie k rozhodnutiu o sebaobetovaní?
Robert Sedláček, režisér filmu Jan Palach v rozhovore vysvetľuje, aká náročná je táto téma a prečo sa jej teda za skoro 30 rokov nikto neujal.
Pretože je to tenký ľad. Ako neurobiť ikonu z človeka. Ja sám by som si tú tému nikdy nevybral, za to vďačím Eve Kantůrkovej. Pretože by som asi riešil to, čo všetci: Kde máš príbeh? Všetci vedia, ako sa to skončí. Lenže to pri Ježišovi a Husovi tiež, a predsa o nich vznikajú ďalšie a ďalšie príbehy. Tam ide o tú cestu. Zdanlivo to pre film ani zaujímavé nie je, keď za tú krátku dobu svojho dvadsaťročného života nestačil ani nič zlého „napáchať“, vyváľať sa v prachu. Vďaka Eve Kantůrkovej som to dal. Mám tú skúsenosť, že tak ako niektorým veciam musíte utiecť, aby vás nezničili, iné si vás zasa musia nájsť, aby vám v niečom pomohli, posunuli vás ďalej. A mňa ten Palach posunul v premýšľaní – ako tvorivom, tak obrazovom. A to je pritom veľmi jednoducho točené. Ale je to drina točiť jednoducho, neokázalo... Áno, stretnutie s Palachom bolo psychicky náročné. Ešte som sa ho nezbavil, stále ma straší v hlave... a posúva ma.
Režisér Robert Sedláček
Bola tá spoločná cesta vás a autorky scenára Evy Kantůrkovej ku konečnej verzii veľmi zložitá? O čom ste najviac diskutovali?
Medzi scenáristom a režisérom bude vždy nejaké napätie, pretože sú to samostatne uvažujúce systémy. Jeden uvažuje v obrazoch, druhý v textoch, ktoré sú určite tiež obrazmi, ale iného druhu. Réžia je skôr, povedal by som, konštelácia, zatiaľ čo scenár je téza. Takže sú to dva rôzne systémy vedľa seba – v našom prípade aj generačné. Veď by som mohol byť pani Kantůrkovej synom, ak nie vnukom. A nemyslím to nijako urážlivo, naopak, hovorím to s istým úžasom, pretože moja skúsenosť je taká, že generácie s odlišnou historickou skúsenosťou pre seba príliš veľa tolerancie nemajú. Eva Kantůrková je niekto, kto sa tej doby dotkol, kto ju žil.
Ale úplne hladký let to nebol. No ja ani nepoznám dobrého autora, ktorý by bol úplne stotožnený s vizualizáciou svojich téz.
V čom teda vaše pohľady najviac kolidovali?
Ako poňať tú mladosť. Nedohadovali sme sa o štruktúre, ani o tom, kto je Palach a čo znamená jeho čin; v tom panoval súzvuk. Narazilo to na seba vo chvíli, keď sme nejakým spôsobom hľadali spoločný popis spontánneho prejavu mladosti. Tam na seba narazili generácie, skúsenosti, prostredie, z ktorého kto pochádza. Tam práve bolo iskrenie. Aj záseky z oboch strán. Ja som sa musel brzdiť v istej spontaneite tej mladosti, pretože pani Kantůrková nechcela mať z dvadsaťročných idealistov – keď to preženiem – narcizmom a konzumom posadnutých poslucháčov komerčného rádia, zmyselnosťou posadnutých živočíchov, a ja som zasa nechcel, povedané s nadsádzkou, aby to boli figúrky ako z výročnej správy skautov alebo propagačného materiálu svetového kongresu kresťanskej mládeže.
Našťastie sa ukázalo, že Palach bol aj v reáli taká unikavá postava, že sme skôr kľučkovali v kresbe jeho charakteru za ním, než aby sme sa pohrávali s ním. Autentický Palach, svedectvá o ňom, stopy po ňom a „krajina po ňom“ s výsledným rukopisom významne zahýbali. Vstúpil do písania aj režírovania a skrížil rozprávačské plány mne i autorke. Ja by som bez toho jej textu a impulzu nemal možnosť ani o tom takto do hĺbky premýšľať. A ona by zasa nemala takého divokého režiséra.
Ktoré osobné svedectvá ste získali a pomohli vám urobiť si o Janovi Palachovi obraz?
Samozrejme som sa stretol s jeho bratom a tiež s hlavnými kamarátmi – Žižkom a Bystřičanom. Obaja vo filme vystupujú pod svojimi menami. A viete, čo bolo na tých pamätníkoch zaujímavé? Že si ho ani jeden neprivlastňoval. Robil som portréty množstva známych ľudí, či už ako dokumentarista, alebo to boli hrané postavy, a častou tendenciou spomínania pamätníkov na niekoho, kto už nie je, je privlastňovať si ho. Ale tu som stretol ľudí, ktorí si ho neprivlastňovali. To vypovedá aj o tom, akými ľuďmi sa Palach obklopoval. Keď o ňom hovorili, tak sa usmievali, spomínali na svoju mladosť, a Palach sa tam tak medzi nimi preplietal. Vôbec Jana Palacha nepatetizovali.
Hlboko na mňa zapôsobilo aj stretnutie s jeho bratom Jiřím. Opatrne sme spomínali; tam to stále bolí, to len tak neodznie. Blízki po jeho čine zostali poznamenaní. Kto by nezostal? Ten čin bol statočný voči moci, ale veľmi tvrdý voči blízkym. To som chcel do filmu tiež jemne dostať.
Čo bolo na tomto nakrúcaní pre vás ako režiséra najnáročnejšie? Trebárs tie veľké komparzné scény s vojenskou technikou?
Nie, nie, tieto „historické karnevaly“, ako ja hovorím, plechy, to je rutina. Musíte na to, samozrejme, vynaložiť určité úsilie, je to ako riadiť armádu. Máte ale na to veľa pomocníkov, profíkov, ktorí vedia, čo majú robiť, vedia komunikovať. Ja poviem, čo chcem, a oni mi vysvetlia, čo z toho je možné, a ja prebudujem plány. To je remeslo, keď viete, ako ho urobiť a nestratíte hlavu, ak sa vám niečo nedarí. Najťažšie ale je nestratiť po tom trištvrte roku kontinuitu. Udržať ju v hlave, pretože sa točí „na preskáčku“.
V prípade, ako je tento, keď nejde o žánrový film, ale subtílnu psychológiu, je náročné udržať vierohodnosť postupnej premeny postavy. Pretože on o svojej premene s nikým nehovorí, žije deň za dňom a okolo neho nikto nič nezaznamená. Ja si to všetko premietam v hlave, aby to nadväzovalo atmosférou. Dlho som si nepripúšťal, ako je práve toto vyčerpávajúce, akú obrovskú daň si to od nás vyberá. Z toho majú režiséri nespavosti a tie stavy, že sa o nich hovorí, že sú blázni. To totiž robí v hlave i duši obrovský neporiadok. Je to večná hystéria a ja to neznášam. Je to roztrieštená existencia. Na tom Palachovi som si zvlášť uvedomil, ako je to vnútorne náročný projekt. Keby sa to točilo v troch miestnostiach s piatimi hercami, dobre. Ale tu som trištvrte roka strážil uveriteľnosť intímneho, krehkého príbehu a okolo mňa pobehovali stovky ľudí, čo inscenovali kolektívne eufórie, bitky, demonštrácie, sprievody, jazdili tanky, historické autá, vlaky... to všetko na preskáčku, na päťdesiatich lokáciách, žiadna chronológia, leto, zima... a teraz si tú jemnú linku, ktorá je tá hlavná, udržte. To sa nedá robiť stále. Po prvé, vyhoríte, a po druhé, sa zbláznite.
CinemArt SK
Foto: produkcia filmu, Wikipedia
