Vo svete filmu sa pohybujete vyše 35 rokov a zrejme dokážete zhodnotiť cestu, ktorú absolvovala slovenská kinematografia. Dá sa to pár vetami?
Slovenská kinematografia kedysi začínala zo zelenej lúky, bez predchádzajúcich skúseností a poriadneho filmového štúdia. Film bol však politický imperatív, našlo sa tu dosť zápalistých ľudí, gründerov bez filmového vzdelania, ktorí vybudovali Kolibu, a aj za ideologického dohľadu štátu a autocenzúry rozbehli nakrúcanie celovečerných filmov.
V 60. rokoch dosiahol slovenský film plnú profesionalitu a kvalitu vďaka silnej generácii režisérov, scenáristov, kameramanov, ale aj strihačov – napospol absolventov pražskej FAMU. Aj neskorší absolventi VŠMU priniesli nové impulzy – vzrástla dôležitosť televíznej dramatickej tvorby, bežali slávne bratislavské pondelky...
Ale po roku 1989 prišiel dosť strmý pád.
V 90. rokoch sme si dali Kolibu „v mene národa“ postupne rozkradnúť, ako koniec koncov celú našu krajinu. Takto sme stratili nielen pôdu pod nohami a profesionálne zázemie, ale aj neodmysliteľné tvorivé podhubie. Opäť sme raz začínali zo zelenej lúky. Generácia starších tvorcov sa postupne vytratila.
A v akej kondícii je slovenský film dnes?
Už v oveľa lepšej než v tom prvom desaťročí po politických zmenách z roku 1989. Ministerstvo kultúry rozbehlo grantový systém Pro Slovakia, film podporovali aj granty Sorosovej nadácie, no chýbali nám laboratóriá, zvukové štúdiá a všetci tí filmoví odborníci a remeselníci, ktorých vyhádzali z Koliby. Nemohli zostať „zavesení na klinci“ a čakať, kým sa niečo zmení. Museli sa začať živiť ináč. Zopár z nich sa zachránilo vďaka zahraničným produkciám.
Neskôr prišla digitalizácia filmu a nové kamerové vybavenie. Umožnilo to založiť prvé digitálne strižne a štúdiá, vznikli silnejšie produkčné spoločnosti a výroba filmu sa postupne znormalizovala.
Aj v tom čase sa však stále nakrúcalo málo celovečerných hraných filmov.
Založili sme samostatnú filmovú fakultu a vychovali novú generáciu animátorov a dokumentaristov, ale stále tu chýbala bezprostredná reflexia skutočnosti, ktorá by sa odrazila v hranom príbehu. Akoby o ňu zrazu nikto na Slovensku nestál, akoby sme sa báli pozrieť sa zblízka na aktuálny vývoj našej spoločnosti a čo všetko to s nami robí.
Pre mladých ľudí zároveň nebolo jednoduché pustiť sa do celovečerného filmu, lebo tu neexistoval kontinuálny filmový priemysel. Oni nikdy neasistovali starším kolegom, neodkrútili si „učňovské roky“ vo výrobe a nenaučili sa finesy majstrov priamo na pľaci.
Mnohí podcenili profesionálnu stránku veci, púšťali sa do nakrúcania bez hlbších znalostí remesla a dramaturgie, bez základného mentálneho vybavenia. Bez otázky, čo tým všetkým chcú vlastne povedať.
V roku 2014 ste získali v Los Angeles vyznamenanie Teaching Award, udeľované svetovou organizáciou vysokých filmových škôl CILECT. Má ešte niekto iný na Slovensku toto ocenenie?
Nie, pretože túto cenu zatiaľ získalo len šesť ľudí na celom svete. Napríklad taliansky editor Roberto Perpignani, ktorý strihal slávne Bertolucciho Posledné tango v Paríži (1972).
CILECT vás ocenil za „pedagogickú všestrannosť, schopnosť viesť študentov ku kontextuálnemu mysleniu a umeleckému výkonu“. Vyučovanie na umeleckej škole sa zrejme odlišuje od pedagogickej činnosti napríklad na technických či prírodovedných smeroch...
Áno, určite. A bolo by oveľa lepšie, keby sa na umelecké školy mohli hlásiť už trochu skúsenejší študenti. Náš školský systém a jeho podpora sú však nastavené ináč. Berieme deti priamo zo stredných škôl a ony len málokedy majú nejaký vlastný svetonázor alebo zrelšie postoje. O širšom vzdelaní nevraviac. Ťažko potom začínať s výmenou energie a skúseností. Všetko však záleží na dobrom učiteľovi, pokladám to za priam heroické povolanie.
Pripúšťate, že ste prísny pedagóg, ktorý potrebuje odozvu. Dostávate ju od svojich študentov na VŠMU? Akí sú?
Ak pokladáte za prísnosť, že niekto zanovito trvá na tom, aby škola slúžila svojmu pôvodnému účelu, a to komplexnej výchove budúcich filmárov, potom som prísna, áno. Lebo chodiť do školy a naozaj študovať je veľký rozdiel.
Viete, v dobe, v ktorej nám vládnu médiá a učia nás predovšetkým konzumu, v čase, v ktorom vzdelanosť a historicky podmienený pohľad prestali byť hodnotou a osobnosťami sa stávajú profánne tváre z obrazovky, ktoré sa navyše hrajú na smotánku – v takej dobe ťažko viniť mladých ľudí, že nepoznajú nič iné. Že nečítajú, že im stačí len vygúgliť si potrebnú informáciu a zasa na ňu bezpečne zabudnúť. Takto sa predsa dnes žije vo všetkých oblastiach verejného života. Až keď sami prídu na to, že k odbornej práci potrebujú odborné vzdelanie a širšie štúdium, pohnú sa ďalej.
Je vôbec záujem zmeniť takýto prístup?
Každá generácia s niečím prichádza a žije. Nám vyčítali dlhé vlasy a krátke sukne a muziku – pre tých starších nepočúvateľnú. Naše deti už chodia vystrihané nakrátko alebo dohola. A my sa od nich učíme internetovým návykom a počítačovej gramotnosti, v ktorej sa ony už od narodenia celkom prirodzene hýbu.
Technický pokrok a komunikačné systémy v súčasnosti už pokročili tam, kam pokročili, a nikto to nezvráti. Ale myslím si, že dnešní mladí ľudia budú veľmi prekvapení, ako sa voči nim zachovajú ich vlastné deti, lebo tie možno opäť budú čítať a pôjdu zasa po iných hodnotách.
Tvorivosť nefunguje bez základného hodnotového systému. Ak ho od detstva nenachádzate ani v spoločnosti a často ani v rodine, je to potom ťažké. Facebook a sociálna exhibícia vám základné väzby nenahradia... Myslím si však, že práve umelecká škola môže v študentovi odhaliť a podporiť to dobré, tvorivo zvedavé, s pomocou čoho môže neskôr niesť vlastnú kožu na trh.
Pôsobili ste na viacerých školách v zahraničí; jednou z nich bola Tisch School of the Arts v New Yorku. Po návrate ste v roku 2001 vydali knihu „Holly-woodoo: filmové ilúzie podľa zaručených receptov“. Ako hodnotíte svoju skúsenosť z amerického prostredia?
Tam sa s vami nikto „nepára“, nedá vám zadarmo žiadne výhody ani úľavy. Všetko si musíte vybojovať. Začínala som takmer ako bezdomovec, končila večerami s oscarovými tvorcami. Aj keď to všetko nakoniec dobre dopadne, je to drsná skúsenosť. Len málokto sa neskôr prizná, že sa zložito musel prebíjať v spoločnosti, ktorá je usmievavá, ale nie je láskavá.
Na druhej strane, Američania si nezávidia; aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá. Keď je tam niekto dobrý, hovoria si: ja budem ešte lepší. Podnecuje ich to k vlastnej výkonnosti. Keď má na Slovensku niekto úspech, treba ho spochybniť a stiahnuť dole za nohu, aby zapadol naspäť do priemeru.
Pripravila: TASR
